História

V 6. storočí sa slovanské spoločenstvá ocitli pod nadvládou kočovných Avarov, ktorej tvrdé podmienky vyvolávali časté povstania. Podľa Fredegarovej kroniky sa jedného z týchto povstaní zúčastnil franský obchodník Samo, ktorý svojou statočnosťou a vojenskými schopnosťami získal dôveru slovanských kmeňov. Slovania ho v rokoch 623–658 zvolili za vodcu kmeňového zväzku a jeho vláda sa neskôr označuje ako Samova ríša.

Ríša vznikla ako voľný zväz kmeňov spájajúci rôzne slovanské spoločenstvá pod Samovým vedením. Vzťahy so susedmi boli napäté, najmä s Franskou ríšou, keďže na území Samovej ríše dochádzalo k útokom na frankských kupcov a k porušovaniu obchodných ciest. Tieto incidenty sa stali jedným z hlavných dôvodov otvoreného konfliktu s franským panovníkom Dagobertom I.

Dagobert sa pokúsil podmaniť si Samovu ríšu a obnoviť frankské nároky a poplatky, čo vyústilo do vojenského stretu. Frankovia spolu s Longobardmi podnikli nájazdy a pustošenie slovanského územia, no v roku 631 utrpeli porážku v bitke pri Vogastisburgu. Tento úspech zachoval Samovej ríši autonómiu a potvrdil jej postavenie v regióne.

Do Karpatskej kotliny v tomto období prišli Kelti, považovaní za prvé historicky preukázateľné etnikum na území Slovenska. Migrovali z oblastí dnešného Nemecka, Francúzska a Álp, pričom jednou z príčin presunov boli zrážky s Rímskou ríšou. Po príchode si Kelti podmanili pôvodné obyvateľstvo a založili nové osídlenia na dobytých územiach.

V závere laténskej doby vybudovali Kelti opevnené sídla – oppidá, medzi nimi napríklad Bratislavské oppidum, ktoré je doložene nepretržite osídlené dodnes. Napriek tomu väčšina ľudí žila v neveľkých dedinách; domy stavali prevažne z dreva a používali železné zámky. Kelti vynikali remeselnou zručnosťou: boli kováčmi, hrnčiarmi, minciarmi, roľníkmi aj obchodníkmi.

Keltská kultúra udržiavala úzke kontakty s gréckou a rímskou civilizáciou, čo výrazne ovplyvnilo ich materiálnu a spoločenskú kultúru. Koncom 2. storočia pred n. l. sa na slovenské územie presunuli aj Dákovia z oblasti dnešného Rumunska; za vlády kráľa Burebistu bolo južné Slovensko zrejme začlenené do Dáckeho kráľovstva a časť Keltov bola vytlačená.

Roku 10 pred n. l.

1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika po pokojnom rozdelení Česko-Slovenska; prvým prezidentom bol Michal Kováč a vládu spočiatku viedol Vladimír Mečiar, neskôr krajinu stabilizovali vlády Mikuláša Dzurindu, ktoré otvorili cestu k euroatlantickej integrácii. Veľká Morava v 9. storočí sa stala prvým rozsiahlejším slovanským útvarom na území dnešného Slovenska; kniežatá Mojmír I. a Svätopluk I. rozšírili ríšu a v roku 863 prišla byzantská misia Konštantína (Cyrila) a Metoda, ktorí založili hlaholiku a sloviensky liturgický jazyk. Územie sa od 10. storočia začlenilo do Uhorského kráľovstva a neskôr do Habsburskej monarchie; bitka pri Moháči v roku 1526 otvorila cestu osmanskej expanzii a rozdeleniu Uhorska, pričom Bratislava sa stala korunovačným mestom uhorských kráľov. V 18. a 19. storočí rástlo národné obrodenie; Anton Bernolák kodifikoval prvú spisovnú slovenčinu v roku 1787 a kultúrne smery dopĺňali Ján Kollár a Pavol J. Šafárik, čo položilo základy moderného slovenského národa.

1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika po pokojnom rozdelení Česko-Slovenska; prvým prezidentom sa stal Michal Kováč a politicky dôležitou postavou 90. rokov bol Vladimír Mečiar, ktorého vlády v rokoch 1994–1998 priniesli medzinárodnú izoláciu, z ktorej krajinu vyviedla vláda Mikuláša Dzurindu. Veľká Morava v 9. storočí sa stala prvým väčším slovanským štátnym útvarom na území dnešného Slovenska; kniežatá Mojmír I., Rastislav a Svätopluk I. rozšírili jeho vplyv a v rokoch 863–870 prišla byzantská misia Konštantína (Cyrila) a Metoda, ktorá zaviedla slovanskú liturgiu a hlaholiku. Po bitke pri Moháči 29. augusta 1526 sa Uhorská koruna dostala pod vplyv Habsburgovcov a územie Uhorska sa dlhodobo rozdelilo, pričom stredná časť prešla pod osmanskú nadvládu a Bratislava sa stala korunovačným mestom. V roku 1918 sa Slovensko stalo súčasťou vznikajúceho Česko-Slovenska; poškodenia spôsobené vojnami a hospodárskymi krízami sprevádzali medzivojnové obdobie, vznik univerzít a rozvoj školstva. 14. marca 1939 vznikol Slovenský štát spojený s nacistickým Nemeckom, počas druhej svetovej vojny prebehli deportácie židov, prvý transport odišiel z Popradu 25.

Do 1. mája 1945 bolo územie Slovenska oslobodené sovietskou armádou; už 5. apríla 1945 v Košiciach zasadla dočasná vláda ČSR, ktorá vyhlásila obnovenie republiky a prijala Košický vládny program. V súvislosti s postavením Podkarpatskej Rusi obsadila Červená armáda v roku 1945 aj úzky pruh východného Slovenska a niektoré prevažne maďarské obce spolu s mestom Čop odčlenila a pričlenila k ZSSR. Vláda ČSR túto situáciu akceptovala; neskôr, 2. apríla 1946, bolo ku Slovensku pripojené obdobne usilujúce sa obcou Lekárovce.

Pri Bratislave na opačnom brehu Dunaja boli do ČSR začlenené obce Jarovce, Rusovce a Čunovo. 17. mája 1945 poľská armáda obsadila poľský Spiš a Oravu, ktoré sa opätovne stali súčasťou Poľska. V rokoch 1945–1947 zostávala severná a východná hranica nepokojná, keď sa z Ukrajiny prebíjali polovojenské oddiely Banderovcov, ktoré terorizovali miestne obyvateľstvo a viedli boje s československými pohraničnými jednotkami.

Po vojne vzrástla prestíž Komunistickej strany a veľká časť obyvateľstva začala sympatizovať so ZSSR; krajina sa tak dostala na dlhé roky (1945–1989) do sovietskej sféry vplyvu.

28. októbra 1918 sa Slovensko stalo súčasťou novovzniknutej Česko-Slovenskej republiky. O jej založení sa zaslúžili predovšetkým T. G. Masaryk a E. Beneš; zo slovenských osobností vynikol M. R. Štefánik, ktorý diplomaticky podporoval zahraničné kontakty a organizoval nábor do česko‑slovenských légií.

Po Satmárskom mieri sa slovenské hospodárstvo začalo zotavovať: ožívala banské výroba, vznikali prvé manufaktúry (Šaštín, Holíč) a roku 1770 bola založená Banícka akadémia v Banskej Štiavnici. Verejnosť sa zo svojich drobných, neorganizovaných skupín začala postupne politicky zjednocovať. Po Karolovej VI. korunovácii ako kráľa Uhorska vydal roku 1713 pragmatickú sankciu, ktorá zabezpečila dedičnosť koruny aj po ženskej línii; v roku 1728 vyšla Maginova Apológia ako raný výraz národnostného povedomia Slovákov.

Po Karolovej smrti nastúpila na trón Mária Terézia (1740), hneď čelila nárokom a vpádom Fridricha II. do Sliezska a spojeným tlakom Francúzov, Bavorov a Sasov, ktoré vyústili do vojen o rakúske dedičstvo (1740–1748). Strata Sliezska sa potvrdila neskôr aj v sedemročnej vojne (1756–1763), čo zvýraznilo slabosť Uhorska v európskom kontexte.

Po vojnách Mária Terézia presadila rozsiahle reformy so svojimi radcami, medzi ktorých patrili aj Slováci Matej Bel a Adam František Kollár. Modernizovala armádu, zakladala manufaktúry na Slovensku (Šaštín, Halič, Holíč), podporovala nové plodiny, reformovala súdnictvo a zaviedla zásadu formálnej rovnosti pred zákonom.

Po smrti Mateja Korvína vládol Ľudovít II. Jagelovský v Čechách a Uhorsku od roku 1516. V Osmanskej ríši nastúpil na trón Sulejman I. Nádherný (1520–1566) a od roku 1521 turecké zbrane postupne ohrozovali Uhorsko: Osmanom sa podarilo dobyť Stoličný Belehrad a Šabac. Uhorská obrana bola slabá a neorganizovaná; 29. augusta 1526 pri Moháči uhorská armáda utrpela drvivú porážku a sám kráľ padol, utopený v Dunaji. Bitka pri Moháči otvorila cestu trvalej tureckej moci v Uhorsku, ktorá tu pretrvala vyše sto sedemdesiatpäť rokov.

Následkom porážky sa územie pôvodného uhorského kráľovstva rozdelilo na tri časti: priamo obsadený Budínsky pašalík, Sedmohradsko ako vazal Osmanskej ríše pod Jánom Zápoľským a zvyšok Uhorska so sústredením panovníckej moci vo Viedni pod Ferdinandom I. Habsburským, ktorý bol roku 1526 korunovaný a založil habsburskú dynastiu. Bratislava sa stala korunovačným mestom a po obsadení Budína v roku 1541 sa tam presunuli kráľovské úrady aj časť šľachty. Súbežne časť uhorskej šľachty podporila Jána Zápoľského; po jeho smrti korunovala jeho manželka Izabela syna Jána Žigmunda, čo vyústilo do občianskej vojny a rozdelenia moci na Východné Uhorsko.

Počas vlády Žigmunda došlo znovu k oslabeniu kráľovskej moci, vystavené vnútropolitickému rozvratu a vonkajším tlakům. Kráľ viedol boje proti Turkom (v bitke pri Nikopole 1396 utrpel porážku) a proti husitom; husitské a bratřícke hnutia našli odozvu medzi mestskou chudobou a poddanými na Slovensku. Žigmund financoval svoje ťaženia najmä z ťažby drahých kovov v slovenských baniach. Po jeho smrti v roku 1437 nastúpil na trón Albrecht Habsburský, ktorý zomrel už v roku 1439; nasledoval spor o korunu medzi Vladislavom I.

Maďarské kočovné kmene pokračovali v nájazdoch na Slovensko a na západ až do porážky pri Lechu v roku 955, po ktorej pod tlakom Ottona I. prešli k usadlému spôsobu života. Po slabých kniežatách z rodu Árpádovcov sa k moci v roku 972 dostáva Gejza, ktorý posilňuje kniežaciu moc a sústreďuje úrady do svojich rúk. Po jeho smrti (997) centralizačný proces dokončuje syn Štefan I., ktorý sa v roku 1000 stáva prvým uhorským kráľom.

Roku 1001 vtrhlo na Slovensko poľské knieža Boleslav Chrabrý a obsadilo územia až po Dunaj, údajne kvôli ochrane nárokov Štefanových príbuzných na Nitriansko.