História

Bližšie informácie v hlavnom článku: Neolit na Slovensku Z neolitu (kedy vzniklo roľníctvo) sa zachovalo už viac stôp. Našli sa zvyšky ich obydlí, keramiky, ale aj ich duchovného života vo forme obetných darov alebo kultových predmetov akými boli pravdepodobne aj venuše z Nitrianskeho Hrádku, Moravian nad Váhom a ďalších miest. V tomto období sa na Slovensku vyskytovali najmä kultúry: kultúra s lineárnou keramikou, kultúra s východnou lineárnou keramikou, želiezovská skupina, bukovohorská kultúra a začala sa lengyelská kultúra a polgárska kultúra.

Prvé stopy osídlenia územia dnešného Slovenska siahajú do paleolitu, veľmi dlhého obdobia, ktoré je klimaticky charakterizované striedaním ľadových a medziľadových období. V rámci neho sa vyčleňujú viaceré etapy — najstarší, starý, stredný, mladý a neskorý paleolit — ktoré odrážajú dlhodobé zmeny prostredia, dostupnosti potravy a spôsobov obživy lovcov a zberačov.

Na území sa nachádzajú doklady rozmanitých paleolitických kultúr; v archeologickom zázname sa objavujú technologické a kultúrne tradície od olduvanu až po świderien. Tieto kultúry sa striedali a adaptovali na meniace sa podmienky, čo sa prejavuje v nástrojoch, spôsoboch obživy a migračných trasách obyvateľov. Postupný vývoj materiálnej kultúry poskytuje prehľad o dlhodobých zmenách ľudských spôsobilostí a sociálnych stratégií v priestore dnešného Slovenska.

Najstaršie doklady ľudského osídlenia sú pripisované druhu človeka heidelberského, ktorý predstavuje skoré fázy pleistocénneho osídlenia. Kostrové nálezy, ktoré sa zachovali, patria prevažne druhu človeka neandertálskeho; medzi nimi je najznámejší je nález z Gánoviec.

Cséfalvay, Frantiček (2007), „Nemecký dokument o zlyhaní slovenskej 1. pešej divízie v októbri 1943“ (PDF), Vojenská história: Časopis pre vojenskú históriu, múzejníctvo a archívnictvo (Bratislava: Vojenský historický ústav) 1: 128 – 144, ISSN 1335-3314, http://vhu.sk/data/att/483_subor.pdf, dost. 2013-01-06 Černý, Filip (2004), Obnovení ČSR a její vývoj 1945 – 1949, http://infowebz.com/obnoveni-csr/ Dvořák, Pavel (2004), Stopy dávnej minulosti, 3: Zrod národa, Budmerice: Rak, ISBN 80-85501-28-7 Kučera, Matúš (2002), „Dvetisíc odrezaných hláv“, Stredoveké Slovensko, Cesta dejinami, Bratislava: Perfekt, ISBN 80-8046-217-8 Liška, Jozef (2006), „Úcta k obetiam je znakom kultúrnosti: Prvá medzinárodná konferencia na tému Starostlivosť o vojnové hroby v SR“, Verejná správa (Inštitiút pre verejnú správu; SVS MV SR), ISSN 1335-7883, záloha zdroja 2009-05-25, http://web.archive.org/web/20090525100526/http://www.civil.gov.sk/archiv/CASOPIS/2006/13/1314ho.htm Škvarna, Dušan (2007), „Dejiny“, in Fazekašová, Magdaléna, Slovensko: dejiny, divadlo, hudba, jazyk, literatúra, ľudová kultúra, výtvarné umenie, Slováci v zahraničí, Bratislava: Perfekt, ISBN 80-8046-349-2

1. januára 1993 vzniklo samostatné Slovensko, jeden z nástupníckych štátov Česko-Slovenska. Prvým prezidentom Slovenskej republiky sa stal Michal Kováč a predsedom vlády zostal Vladimír Mečiar. Vládu vytvorenú po parlamentných voľbách roku 1994, kedy sa premiérom opäť stal Mečiar, však charakterizovali autoritatívne spôsoby a nacionalistická rétorika. Najmä v rokoch 1994 – 1998 sa Slovensko na čele s Vladimírom Mečiarom dostávalo do čoraz hlbšej medzinárodno-politickej izolácie, z ktorej sa krajinu podarilo vyviesť až po parlamentných voľbách v roku 1998, keď sa k moci dostala dovtedajšia opozícia vedená kresťanským demokratom Mikulášom Dzurindom.

V novembri 1989 prebehla Nežná revolúcia, ktorá spustila zmenu režimu v Česko-Slovensku. Masové nenásilné protesty a spoločenský tlak viedli k zrušeniu vedúcej úlohy Komunistickej strany a k prevratu v politickej štruktúre krajiny. Táto etapa znamenala koniec monopolu jednej politickej sily a otvorila priestor pre pluralitu strán a slobodné politické súťaženie.

Po páde komunistického režimu sa Česko-Slovensko začalo formovať ako demokratický štát s inštitúciami založenými na rešpekte k právam občanov a na princípoch parlamentnej demokracie. Politické reformy a nový právny rámec smerovali k obnove občianskych slobôd, slobody tlače a k vytváraniu podmienok pre reprezentatívne samosprávy. Ekonomická transformácia znamenala odklon od centrálne plánovanej ekonomiky k trhovým mechanizmom a súkromnému vlastníctvu.

V rokoch 1989–1991 došlo k pokojnému odchodu sovietskych vojsk, ktoré boli na území krajiny prítomné od invázie v roku 1968. Ich stiahnutie bolo dôležitým krokom v upevňovaní suverenity a medzinárodnej orientácie štátu po skončení studenej vojny.

Od decembra 1967 do augusta 1968 prebiehali v Československu intenzívne demokratizačné zmeny. Odbory prestali byť výhradnou „prevodovou pákou“ strany a diskutovalo sa o rehabilitácii obetí politických procesov 50. rokov. V apríli 1968 Národný výbor KSČ jednomyseľne prijal Akčný program, ktorý sľuboval „socializmus s ľudskou tvárou“ vrátane reforiem v oblasti občianskych práv, politického systému, ekonomiky a kultúry; program deklaroval návrat k pôvodnému partajnému programu pred februárom 1948.

V máji vláda schválila svoje programové vyhlásenie a za jednu z hlavných úloh označila prípravu federácie. S rastúcou otvorenosťou sa však začali diať aj medzinárodné tlaky: československá delegácia v Moskve čelila od Brežneva ostrej kritike a v júli 1968 predstavitelia ZSSR, Poľska, Maďarska, NDR a Bulharska v liste varovali pred údajnou kontrarevolúciou v Československu. KSČ na list odpovedala odmietnutím obvinení a verejné reakcie — rezolúcie, telegramy a listy — posilnili podporu verejnosti pre reformné vedenie.

Pokus o zmenu režimu však prerušila vojenská intervencia: 20. augusta 1968 prišiel rozkaz a 21. augusta vojská Varšavskej zmluvy prekročili hranice.

V lete 1960 vstúpila do platnosti nová ústava schválená 11. júla, ktorá formálne konštatovala, že v Československu zvíťazil socializmus. Ústava priniesla zmenu oficiálneho názvu štátu na Československú socialistickú republiku (ČSSR) a potvrdila jeho socialistický charakter ako základnú legitimitu režimu. Súčasťou tejto úpravy bola aj centralizácia moci: zrušený bol Zbor povereníkov, orgán, ktorý doteraz vykonával vládne kompetencie aj v záležitostiach týkajúcich sa Slovenska, čím sa zmenil model štátnej správy a právne postavenie slovenských orgánov.

Rok 1960 priniesol aj administratívne preusporiadanie územno-správnej štruktúry Slovenska. Boli vytvorené tri kraje — Stredoslovenský, Východoslovenský a Západoslovenský — ktoré nahradili predchádzajúce okresné a regionálne usporiadanie a mali za cieľ lepšie začleniť slovenské územie do jednotného socialistického systému správy. Táto zmena reflektovala snahu o väčšiu centralizáciu kompetencií a súlad s novou ústavnou koncepciou štátu.

V nasledujúcich rokoch prišla čiastočná rehabilitácia niektorých osôb politicky odsúdených v 50. rokoch; proces rehabilitácií začal odzrkadľovať miernejšie politické klima v prvej polovici 60.

Pretože v obnovenej republike z hľadiska majetkovo-právneho trval „neprávny stav“, zapríčinený pomníchovskou okupáciou českého územia Treťou ríšou a obsadením južného Slovenska fašistickým horthyovským Maďarskom i kolaboráciou podľa Zmluvy medzi Treťou ríšou a Slovenským štátom, čo znamenalo fakticky totálne obsadenie hospodárstva ČSR Nemeckom a Maďarskom, bolo nevyhnutné nastaviť právny rámec pre vrátenie majetkov pôvodným majiteľom z dôb pred Mníchovskou dohodou - s výnimkou zabavenia majetku všetkým kolaborantom a príslušníkom nemeckej a maďarskej národnosti, ktorí sa angažovali v nacistickej správe a vlastnili majetok v ČSR. Z viacerých dekrétov ako právnych aktov Spojeneckými mocnosťami uznávaného prezidenta Československej republiky sú z hľadiska zabezpečenia majetku ČSR dôležité tieto štyri: 5/1945 Sb. – Dekrét prezidenta republiky z dňa 19. mája 1945 o neplatnosti niektorých majetkovo-právnych jednaniach z doby neslobody a o národnej správe majetkových hodnôt Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov a niektorých organizácií a ústavov; 12/1956 Sb. – Dekrét prezidenta republiky z dňa 21.

Do 1. mája 1945 bolo celé územie Slovenska oslobodené Sovietskou armádou; už 5. apríla 1945 v Košiciach zasadala dočasná vláda ČSR, ktorá vyhlásila obnovenie Československa a prijala Košický vládny program. V súvislosti so začlenením Podkarpatskej Rusi do ZSSR obsadila Červená armáda aj úzky pruh východného Slovenska, z ktorého boli odčlenené prevažne maďarské obce a mesto Čop a pričlenené k ZSSR. Vláda ČSR túto situáciu akceptovala a neskôr, 2. apríla 1946, bola ku Slovensku pripojená podkarpatoruská obec Lekárovce, o ktorú miestni dlhodobo usilovali; pri Bratislave boli do ČSR pričlenené obce Jarovce, Rusovce a Čunovo.

17. mája 1945 poľská armáda obsadila poľský Spiš a Oravu, ktoré sa opätovne stali súčasťou Poľska. Severná a východná hranica zostávali v rokoch 1945–1947 nepokojným územím: cez ČSR sa prebíjali polovojenské oddiely z Ukrajiny, známe ako banderovci, ktoré na úteku terorizovali obyvateľstvo a stretávali sa s čs. pohraničnými jednotkami. V povojnovom období výrazne vzrástla prestíž Komunistickej strany a veľká časť obyvateľstva začala sympatizovať so ZSSR, čo nasmerovalo krajinu do sovietskej sféry vplyvu na dlhé roky.

29. augusta 1944 sa veľká časť slovenskej armády postavila proti príchodu nemeckých jednotiek a spustila pripravený krízový variant povstania. Organizátori počítali s obranou zhruba 14 dní, no zlyhalo načasovanie spojenia s Červenou armádou. Nedostatočná komunikácia a neukončené prípravy, najmä vo východných jednotkách, vyvolali zmätok; velenie havarovalo a časť síl bola bez riadenia, čo využili Nemci na odzbrojenie.

Povstalecké sily sa účinne sformovali na strednom Slovensku a centrom sa stala Banská Bystrica. Povstalci sa snažili brániť dôležité priechody v údolí Váhu a Hrona, avšak postupne boli vytláčaní. Chýbala im ťažká technika a protitankové zbrane, takže sa nemohli vyrovnať nemeckej podpore obrnenou technikou. Nemožnosť vytvoriť rezervy znižovala morálku a vyčerpávala bojové jednotky.

Povstalecká armáda udržala súvislé fronty približne dva mesiace, potom ju nemecké sily zatlačili do hôr. 28. októbra 1944 vydal generál Rudolf Viest rozkaz prechod na partizánsky spôsob boja, no armáda bola už v rozklade a mnohé jednotky stratili spojenie.

Po rozdelení Československa vznikol samostatný slovenský štát, ktorý sa od 23. júla 1939 oficiálne nazýval Slovenská republika a získal uznanie od 27 štátov. Navonok mal znaky suverénneho štátu, no jeho zvrchovanosť bola od začiatku ohraničená závislosťou od Nemecka; 29. marca 1939 bola podpísaná zmluva o ochrannom pomere s Nemeckou ríšou. Politicky dominovala jedna strana, Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS), a zahraničná politika sa striktne prispôsobovala nemeckým záujmom.

Nová ústava, zákony a nariadenia zlikvidovali demokratické slobody predmníchovskej republiky – boli potlačené sloboda tlače, zhromažďovania a organizovania sa. K HSĽS boli podriadené polovojenské zložky, predovšetkým Hlinkova garda, ktorá plnila branné, policajné a politické funkcie, a Hlinkova mládež, zodpovedná za ideologickú výchovu mladých.

Hospodárstvo sa rýchlo presmerovalo na vojenskú výrobu v prospech Nemecka. Slovenské továrne dodávali lafety diel, ručné zbrane, prilby, časti torpéd a periskopov a iné súčiastky výzbroje. Zbrojársky priemysel sa sústredil najmä na Považí, v Považskej Bystrici a Dubnici nad Váhom, ktoré ležali pri nemeckej ochrannej zóne.

Na konci októbra 1918 sa Slovensko stalo súčasťou novovzniknutého Česko-Slovenska, za ktorého založenie vďačí krajina hlavne T. G. Masarykovi, E. Benešovi a slovenskému diplomatovi M. R. Štefánikovi. Štefánik organizoval čs. légie z dezertérov a zajatcov na západných frontoch a v Rusku, čím prispel k vojenskému argumentu za vznik štátu. Na domácej scéne sa angažovali Milan Hodža a Vavro Šrobár; Masaryk sa stal prezidentom 14. novembra 1918 a toho istého dňa vzniklo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska pod vedením Šrobára. Dočasná slovenská vláda sídlila postupne v Skalici, Žiline a od 4. februára 1919 v Bratislave, ktorá sa stala hlavným mestom. Prvá ústava z 29. februára 1920 založila dvojkomorové Národné zhromaždenie.

Po vzniku štátu nasledovali vojnové konflikty — maďarsko-česko-slovenská vojna zasiahla aj otázky Sedmohradska a Podkarpatskej Rusi a trvala do augusta 1919. V chaose po rozpade monarchie krátko existovali na slovenskom území samostatné útvary: Slovenská ľudová republika vyhlásená v Košiciach 11. decembra 1918 pod vedením Viktora Dvorčáka zanikla po obsadení mesta česko-slovenskými jednotkami 29. decembra 1918, za hlavné mesto bol považovaný Prešov.

Po Satmárskom mieri sa slovenské hospodárstvo postupne vzchopilo: obnovovala sa banská výroba a vznikali prvé manufaktúry v Šaštíne či Holíči. V roku 1770 bola v Banskej Štiavnici založená Banícka akadémia, prvá vysoká škola svojho druhu na svete. Občianske a hospodárske zmeny sprevádzalo aj postupné politické zjednocovanie slovenských vrstiev do organizovanejších celkov.

Po Karolovej VI. smrti stála na čele Uhorska jeho dcéra; už Karol vydal roku 1713 pragmatickú sankciu, ktorá umožnila ženskú dedičnosť koruny. Medzi prvé prejavy nového národného zmýšľania Slovákov patrí Maginova Apológia z roku 1728 – prvá obrana Slovákov proti osočovaniu zo strany Maďarov.

Na trón nastúpila Mária Terézia (1740) a ihneď čelila vojenským nárokom: Prusko obsadilo Sliezsko (1740–41) a do konfliktov sa zapojili i Francúzsko s Bavorami a Sasmi; vojny o rakúske dedičstvo trvali do roku 1748, strata Sliezska sa potvrdila v sedemročnej vojne (1756–1763). Po vojnách začala cisárička rozsiahle reformy, podporovaná vedcami ako Matej Bel či A. F. Kollár.

Ľudovít II. Jagelovský vládol v Čechách a Uhorsku v rokoch 1516–1526, v tom období na osmanský trón nastúpil Sulejman I. Od roku 1521 turecké vojská postupne tiahnli na Uhorsko, dobyli stoličný Belehrad a Šabac. Uhorská šľachta nebolo schopná efektívne čeliť tejto hrozbe a 29. augusta 1526 pri Moháči bolo uhorské vojsko rozprášené; kráľ padol a utopil sa v Dunaji. Porážka pri Moháči otvorila cestu pre dlhodobú osmanskú nadvládu.

Po Moháči sa Uhorsko rozdelilo na tri časti: Budínsky pašalík pod priamou osmanskou správou, Sedmohradsko ako vazal Zápoľského a zostávajúce územia kráľovstva pod kontrolou Habsburgovcov so sídlom panovníka vo Viedni. Bratislava sa od Ľudovítovej korunovácie v roku 1526 stala korunovačným mestom.

Za vlády Žigmunda sa oslabila kráľovská moc pod tlakom vnútorného rozvratu a vonkajších ohrození. Kráľ viedol boje proti Osmanom (utrpel porážku pri Nikopole 1396) a proti husitom; ich revolučné a vojenské skupiny, známe ako bratríci, našli odozvu medzi mestskou chudobou a poddanými na Slovensku. Žigmund svoje ťaženia často financoval z ťažby drahých kovov na území Uhorska.

Po Žigmundovej smrti (1437) nastal krátky vládcov vzrast – Albrecht Habsburský zomrel 1439 a rozpútal sa boj o trón medzi Vladislavom I. Jagelovským a Ladislavom Pohrobkom. V bitke pri Varne 1444 padol Vladislav a Ladislav bol uznaný za kráľa; v čase jeho mládí spravoval krajinu Ján Huňady. Na Slovensku v tomto období pôsobili bratríci (vedení napr. Petrom Aksamitom), ktorí svojou činnosťou od roku 1451 do 1467 vyvolávali nepokoje a drancovanie vidieka.

Po Ladislavovej smrti 1457 bol 1458 zvolený za kráľa Matej Huňady (Korvín), syn Jána Huňadyho, ktorému ako prvotný cieľ išlo potlačenie bratríckeho hnutia.

Maďarské kočovné kmene naďalej podnikali nájazdy na slovenské a západné územia až do roku 955, keď ich pri Lechu porazil Oto I. Veľký a donútil ich prejsť na usadlý spôsob života. Po období slabších kniežat sa roku 972 k moci dostáva Arpádov pravnuk Gejza, ktorý posilňuje kniežaciu autoritu a sústreďuje moc do centrálneho vedenia.

Po Gejzovej smrti v roku 997 pokračuje v centralizácii jeho syn Štefan I., korunovaný za prvého uhorského kráľa v roku 1000. Už v roku 1001 vtrhol na slovenské územie poľský knieža Boleslav Chrabrý a obsadil krajinu až po Dunaj, údajne pod zámienkou ochrany nárokov Štefanových príbuzných v Nitriansku.

Konštantín (neskôr mníšsky Cyril) a Metod ešte pred príchodom na Veľkú Moravu vytvorili hlaholiku a následne sa v roku 867 s učeníkmi vydali späť z jej územia. Po ceste sa zastavili v Blatenskom kniežatstve pod vládu Koceľa, kde niekoľko času pobudli a vyučovali miestnych žiakov, čím šírili písmo a liturgické použitie staroslovienčiny v regióne.

V Benátkach prijali pozvanie pápeža Mikuláša I. do Ríma, kde u pápeža Hadriána II. získali schválenie používania staroslovienčiny v bohoslužbe; Hadrián v roku 868 vydal bulu Gloria in altissimis, ktorá uznala staroslovienčinu za štvrtý liturgický jazyk západnej cirkvi. V Ríme boli ich žiaci ordinovaní a 14. februára 869 Konštantín zomrel, pred smrťou vstúpil do kláštora a prijal meno Cyril.

Metod bol vysvätený za arcibiskupa Panónie a Veľkej Moravy a poslaný späť k Rastislavovi, aby pokračoval v misii a v učiteľskej činnosti. Po ceste ho však v roku 870 na príkaz bavorských biskupov zajali a tri roky väznili v Bavorsku; v roku 873 ho na zásah pápeža Jána VIII. prepustili a vrátil sa na Veľkú Moravu, kde už vládl Svätopluk I. po zradení Rastislava.

V roku 880 na žiadosť Svätopluka vzniklo nové biskupstvo v Nitre s biskupom Vichingom.

V 6. storočí sa slovanské kmene ocitli v područí kočovných Avarov, ktorých tvrdá nadvláda viedla k častým povstaniam. Podľa Fredegarovej kroniky sa jedného z týchto povstaní zúčastnil aj franský kupec Samo, ktorý si získal dôveru a obdiv Slovákov svojou statočnosťou a vojenskými schopnosťami. V roku 623 ho slovanské kmene zvolili za vojvodcu a vytvorili politické zoskupenie známe ako Samova ríša, ktoré spájalo viacero kmeňov v regionálnom zväze.

Rast vplyvu Samovej ríše čoskoro prerástol do konfliktu s Franskou ríšou, keď slovanské útoky na obchodné karavány narušili franké ekonomické záujmy. Franský kráľ Dagobert I. sa pokúsil ríšu podmaniť a vynútiť platenie poplatkov a uznanie jeho nárokov, čo vyústilo do vojenského stretu. Frankovia za pomoci Longobardov prenikli na slovanské územia a pustošili, no v roku 631 utrpeli pri Vogastisburgu porážku; táto bitka zabezpečila Samovej ríši udržanie relatívnej samostatnosti voči Franskej ríši.

Po Samovej smrti v roku 658 sa kmeňový zväz rozpadol a centralizovaná moc, ktorú vytvoril, sa rozptýlila medzi jednotlivé kmene. Avari, ktorí predtým dominovali oblasti, boli až neskôr definitívne porazení Karolom Veľkým na prelome 8. a 9.

Koncom 4. storočia už Rímska ríša upadala a do dejín vstúpila séria udalostí označovaná ako obdobie sťahovania národov, ktorá urýchlila rozpad rímskej moci v strednej a severnej Európe. Tento proces nebol jednorazovou udalosťou, ale postupným reťazcom presunov a konfliktov, ktoré zmenili politickú mapu kontinentu.

Ako následok týchto presunov sa veľká časť pôvodného obyvateľstva buď odsťahovala, alebo padla v bojoch s prichádzajúcimi skupinami. Tradičné štátne a sociálne štruktúry sa rozkladali pod tlakom nových mocenských rovín, čo viedlo k dlhodobým demografickým a kultúrnym zmenám na území dnešného Slovenska.

Územím dnešného slovenského štátu v tom čase tiahli rôzne germánske kmene; medzi nimi sa historicky objavujú Vizigóti, Ostrogóti, Longobardi a Gepidi. Tieto skupiny prechádzali krajinou, usadzovali sa tu len dočasne alebo ju prechádzaním transformovali, pričom ich pohyby ovplyvňovali ďalšie etnické a politické preusporiadania v regióne.

Všetky tieto kmene sa dali do pohybu najmä v dôsledku útokov kočovných Hunov, ktorí vytvorili mocenské centrum v blízkosti územia Slovenska, medzi riekami Tisou a Dunajom.

Do Karpatskej kotliny vlatili Kelti z oblastí dnešného Nemecka, Francúzska a Álp, pravdepodobne v dôsledku stretov s expanzívnou Rímskou ríšou. Po príchode si podmanili miestne obyvateľstvo a postupne vybudovali opevnené osady – oppidá; niektoré z nich, napríklad Bratislavské oppidum, sú kontinuálne osídlené dodnes. Väčšina ľudí však žila v neveľkých dedinách, staval sa z dreva a bežné boli železné zámky na dverách, čo poukazuje na organizovanú domácu a hospodársku štruktúru.

Keltská spoločnosť v regiónu vynikala remeselnou zručnosťou: kováči, hrnčiari, minciari, poľnohospodári a obchodníci tvorili nosnú vrstvu hospodárstva. Kelti udržiavali intenzívne kontakty s gréckou a rímskou civilizáciou, ktorých vplyv sa prejavil v materiálnej kultúre, obchode i technológiách. Tieto väzby formovali miestnu kultúru a umožnili integráciu Slovenska do širších európskych obchodných sietí.

Koncom 2. storočia pred Kr. sa do oblasti presunuli aj Dákovia z území dnešného Rumunska.

V dobe bronzovej sa na území Slovenska rozšírilo používanie bronzu, čo sprevádzalo výrazné spoločenské a technologické zmeny. Táto éra priniesla množstvo archeologických kultúr, ktoré sa čiastočne prekrývali časovo aj priestorovo, a ich pozostatky dokumentujú intenzívny kontakt medzi miestnymi komunitami a širším európskym priestorom.

V starej bronzovej dobe v 2. tisícročí pred Kristom sa objavuje napríklad unětická kultúra, ktorá priniesla rozvoj kovotepectva a výrobou špecializovaných bronzových predmetov. Osídlenia z tejto doby naznačujú rastúcu stratifikáciu spoločnosti a dôležitosť obchodných trás pre získavanie medi a cínu potrebného na výrobu bronzu.

Stredná bronzová doba charakterizuje vznik viacero regionálnych kultúr vrátane maďarovskej a otomanskej, ako aj rozvoj mohylových sídelných foriem. V tejto fáze sa zvyšuje rozmanitosť hrobových prejavov, budujú sa mohylové komplexy a rozvíja sa keramika i kovové výtvory, čo odráža zmeny v rituáloch a sociálnej organizácii.

V mladej a neskorej bronzovej dobe dominovali tzv. kultúry popolnicových polí, medzi nimi lužická kultúra, ktoré priniesli ďalšie inovácie v hospodárstve a pohrebných praktikách.

Neolit, obdobie, v ktorom na území dnešného Slovenska vzniklo roľníctvo, zanechal podstatne viac hmotných stôp než predchádzajúce lovectvo-zberačstvo. Vďaka sedavejšiemu spôsobu života sa zachovali výraznejšie stopy po sídlach a hospodárskej činnosti, čo umožňuje rekonštrukciu osídlenia, techník výroby a každodenných praktík obyvateľstva.

Z tohto obdobia sa našli zvyšky obydlí a bohato zdobená keramika, ktorá slúžila nielen praktickým, ale aj reprezentatívnym a rituálnym účelom. Ťažiskom poznania je aj duchovný život komunity, dokumentovaný obetnými darmi a kultovými predmetmi. Medzi takéto nálezy patria pravdepodobné venuše, malé plastiky žien spojené s kultom plodnosti či matkini, ktoré pochádzajú napríklad z Nitrianskeho Hrádku, Moravian nad Váhom a ďalších lokalít.

V priebehu neolitu sa na Slovensku postupne rozvíjali a preplietali viaceré kultúrne celky. Dominovali najmä kultúra s lineárnou keramikou a kultúra s východnou lineárnou keramikou, objavuje sa želiezovská skupina a bukovohorská kultúra. Do konca tejto fázy začína výraznejšie pronikať a formovať sa lengyelská kultúra a polgárska kultúra, ktoré pokračujú v transformácii spoločenských a hospodárskych vzorcov.

Prvé stopy osídlenia územia dnešného Slovenska siahajú do paleolitu, veľmi dlhého obdobia, ktoré sa striedaním ľadových a medziľadových fáz výrazne menilo. Klimatické premeny určovali dostupnosť zdrojov, rozloženie flóry a fauny i spôsob života obyvateľov, ktorí sa adaptovali na chladné i miernejšie podmienky.

Archeologické doklady ukazujú, že na našom území sa vystriedali rôzne paleolitické kultúry a priemysly kamenných nástrojov, od najstarších typov pripomínajúcich olduvai až po neskoršie formácie, označované ako świderien.

1. januára 1993 vzniklo samostatné Slovensko ako jeden z nástupníckych štátov po rozdelení Česko-Slovenska. Prvým prezidentom sa stal Michal Kováč, pričom premiérom zostal Vladimír Mečiar, ktorý zohral kľúčovú úlohu pri formovaní novej štátnej moci a politickom smerovaní krajiny v prvých rokoch jej samostatnosti.

Po parlamentných voľbách v roku 1994 sa Mečiar opäť ujal funkcie premiéra a jeho druhé vládne obdobie sa vyznačovalo autoritatívnymi metódami riadenia a výraznou nacionalistickou rétorikou. Politika tejto vlády vnútri krajiny často polarizovala spoločnosť a menila vzťahy medzi politickými aktérmi aj inštitúciami.

Najmä v rokoch 1994–1998 viedla politika vedená Vladimírom Mečiarom k rastúcej medzinárodno-politickej izolácii Slovenska, čo sa prejavovalo zhoršením vzťahov s partnermi a spomalením integračných procesov. Izoláciu sa podarilo prelomiť až po parlamentných voľbách v roku 1998, keď k moci prišla dovtedajšia opozícia vedená Mikulášom Dzurindom.

V novembri 1989 prebehla v Československu Nežná revolúcia, ktorá znamenala rozhodujúci zlom v domácej politike. Masové občianske protesty, verejné zhromaždenia a tlak spoločnosti prinútili politické vedenie k ústupkom a zmenám, ktoré zlomili doterajší politický status quo. Táto pokojná, ale konfrontačná vlna udalostí otvorila priestor pre systematické presadzovanie nových politických riešení.

Jedným z prvých výsledkov revolúcie bolo zrušenie vedúcej úlohy Komunistickej strany, čo umožnilo obnovenie plurality politického života. Československo sa postupne transformovalo späť na demokratický štát; do popredia sa dostali obnovované inštitúcie, občianske slobody a postupné zavádzanie princípov trhovej ekonomiky. V spoločnosti sa začali formovať nové politické sily a procesy, ktoré mali dlhodobo pretvoriť verejnú a ekonomickú štruktúru krajiny.

Obrat v zahraničnej politike a bezpečnostných vzťahoch nasledoval v bezprostrednom nasledujúcom období. V rokoch 1989–1991 sa zo zeme pokojne stiahli sovietske vojská, ktoré boli prítomné na území od invázie v roku 1968, čím sa uzavrela kapitola ich dlhodobej vojenskej prítomnosti.

Od decembra 1967 do augusta 1968 prebiehali v Československu výrazné demokratizačné zmeny. Rastúce požiadavky presadzovali, aby odbory prestali byť „prevodovou pákou“ strany a skutočne zastupovali záujmy pracujúcich; otvorene sa uvažovalo o rehabilitácii obetí politických procesov 50. rokov. V apríli 1968 bol jednomyseľne prijatý Akčný program KSČ, ktorý sľuboval „socializmus s ľudskou tvárou“ — zmeny v oblasti občianskych práv, politického systému, ekonomickej reformy, kultúry a zahraničnej politiky, pričom KSČ deklarovala návrat k predfebruárovému programu.

V máji vláda schválila programové vyhlásenie a medzi hlavné úlohy zaradila prípravu federácie. Zároveň sa však v Moskve konali tvrdé rokovania: Brežnev ostro kritizoval vývoj v ČSSR a žiadal rázne opatrenia proti údajne antisocialistickým silám. V júli 1968 na schôdzke vo Varšave predstavitelia Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR schválili otvorený list adresovaný KSČ, v ktorom varovali pred kontrarevolúciou. KSČ na to odpovedala odmietnutím neopodstatnených obvinení a myšlienky medzinárodnej intervencie.

11. júla 1960 bola prijatá nová ústava, ktorá zakotvila víťazstvo socializmu v Československu. Ústava zmenila oficiálny názov štátu z Československá republika na Československá socialistická republika a formálne deklarovala socialistický charakter štátu, čím sa upevnila ideologická a právna transformácia krajiny.

Súbežne s ústavnou zmenou došlo k prerábke štátnej správy a kompetencií. Zrušený bol Zbor povereníkov, ktorý doteraz predstavoval prakticky vládny orgán s právomocami pre Slovensko, čo znamenalo ďalší krok v centralizácii moci. V rámci administratívnej reorganizácie sa v tom istom roku na Slovensku zriadili tri kraje: Stredoslovenský, Východoslovenský a Západoslovenský, ktoré preformátovali regionálne riadenie.

V nasledujúcich rokoch sa začali čiastočné rehabilitácie obetí politických procesov z 50. rokov. V roku 1963 prebehla rehabilitácia niektorých politicky odsúdených, čo odrážalo zmenu prístupu k minulým čistkám a tlaky na obnovenie obetí systému.

Politické zmeny pokračovali v ďalšom decéniu: v roku 1966 bol za 1. tajomníka ÚV Komunistickej strany Slovenska zvolený Alexander Dubček, čo predstavovalo kľúčovú personálnu obmenu v slovenskom vedení.

Po druhej svetovej vojne bolo nevyhnutné odstrániť „neprávny stav“ spôsobený okupáciou a kolaboráciou a právne upraviť návrat majetkov do pôvodného stavu pred Mníchovom, s výnimkou zabavenia majetku kolaborantom a príslušníkom nemeckej a maďarskej národnosti zapojeným do správy okupantov. Prezident Edvard Beneš vydal radu dekrétov, ktoré zriadili národnú správu a umožnili konfiskácie a rozdelenie poľnohospodárskeho a nepriateľského majetku, čím sa otvorila cesta k hospodárskej obnove republiky.

Dekréty delegovali správu pozbaveného majetku buď jednotlivcom, alebo kolektívnym orgánom; v priemysle bolo už koncom augusta 1945 približne 9 045 závodov so 923 000 zamestnancami. Mnohé podniky boli počas vojny prenesené pod nemeckú správu alebo riadené kolaborantmi, čo predurčilo ich znárodnenie a oslabilo pozície súkromného kapitálu. Národné správy nie vždy znamenali represiu – často zabezpečovali chod podnikov pri neprítomnosti alebo úmrtí majiteľov.

Veľká časť majetku pod národnou správou bola v októbri 1945 skonfiškovaná v prospech štátu a 28. október sa stal dňom znárodnenia.

Do 1. mája 1945 bolo územie Slovenska oslobodené sovietskou armádou; už 5. apríla 1945 v Košiciach zasadla dočasná vláda ČSR, ktorá vyhlásila obnovenie republiky a prijala Košický vládny program. V súvislosti s postavením Podkarpatskej Rusi obsadila Červená armáda v roku 1945 aj úzky pruh východného Slovenska a niektoré prevažne maďarské obce spolu s mestom Čop odčlenila a pričlenila k ZSSR. Vláda ČSR túto situáciu akceptovala; neskôr, 2. apríla 1946, bolo ku Slovensku pripojené obdobne usilujúce sa obcou Lekárovce.

Pri Bratislave na opačnom brehu Dunaja boli do ČSR začlenené obce Jarovce, Rusovce a Čunovo. 17. mája 1945 poľská armáda obsadila poľský Spiš a Oravu, ktoré sa opätovne stali súčasťou Poľska. V rokoch 1945–1947 zostávala severná a východná hranica nepokojná, keď sa z Ukrajiny prebíjali polovojenské oddiely Banderovcov, ktoré terorizovali miestne obyvateľstvo a viedli boje s československými pohraničnými jednotkami.

Po vojne vzrástla prestíž Komunistickej strany a veľká časť obyvateľstva začala sympatizovať so ZSSR; krajina sa tak dostala na dlhé roky (1945–1989) do sovietskej sféry vplyvu.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Slovenské národné povstanie 29. augusta 1944 sa veľká časť slovenskej armády postavila proti vstupu nemeckých jednotiek na územie Slovenska a začala vopred pripravený krízový variant povstania. Samotní jeho organizátori odhadovali, že za takýchto okolností sa vydržia na ucelenom fronte brániť nanajvýš 14 dní. Červenú armádu sa nepodarilo dostatočne zavčasu informovať o plánoch povstalcov a tak nebola zosúladená ich vzájomná spolupráca. Vzhľadom na neukončené prípravy najmä v jednotkách, ktoré sa mali spojiť s Červenou armádou na východnom Slovensku prepukol zmätok. Viliam Talský, ktorý mal prebrať velenie týchto dvoch divízii a zaistiť tak najpodstatnejšiu časť povstania nezvládol situáciu. Dva dni boli jednotky ponechané v nečinnosti a následne ich veliteľ odišiel so slovenskými letcami na poľské územie. Jednotky bez velenia sa tak Nemcom podarilo odzbrojiť. Povstalecká armáda sa však účinne sformovala na strednom Slovensku. Centrom povstania sa stala Banská Bystrica. Povstalci sa pokúšali brániť dôležité prístupové trasy v údolí Váhu a Hrona, ale postupne boli vytlačovaní.