História

1. januára 1993 vzniklo samostatné Slovensko ako jeden z nástupníckych štátov po rozpade Česko-Slovenska. Tento okamih znamenal formálne ukončenie spoločného štátu a začiatok samostatnej štátnej existencie, pričom nové inštitúcie prevzali štátne funkcie a zodpovednosti.

Prvým prezidentom Slovenskej republiky sa stal Michal Kováč, zatiaľ čo funkciu predsedu vlády naďalej vykonával Vladimír Mečiar. Po parlamentných voľbách v roku 1994 zostal Mečiar opäť premiérom a jeho kabinet pokračoval v riadení krajiny v období, ktoré sa vyznačovalo silnou centralizáciou moci.

Vládu po roku 1994 charakterizovali autoritatívne spôsoby vládnutia a nacionalistická rétorika, ktoré postupne formovali vnútornú politickú atmosféru. Politické rozhodnutia a štýl vedenia štátu vyvolávali kritiku doma i v zahraničí, čo sa prejavilo v narastajúcom napätí vo vzťahoch so zahraničnými partnermi.

Najmä v rokoch 1994–1998 sa Slovensko na čele s Vladimírom Mečiarom dostávalo do čoraz hlbšej medzinárodno-politickej izolácie, z ktorej sa krajinu podarilo vyviesť až po parlamentných voľbách v roku 1998, keď sa k moci dostala dovtedajšia opozícia vedená Mikulášom Dzurindom.

V novembri 1989 sa v Česko-Slovensku odohrala Nežná revolúcia, ktorá znamenala zlom v politickom usporiadaní krajiny. Masové pokojné protesty a tlak spoločnosti odstránili komunistickú monopolnú moc a otvorili priestor pre demokratickú zmenu. Tento novembrový prevrat mal rýchly charakter a priniesol okamžité politické preskupenie.

Po páde režimu nasledoval systematický presun k pluralitným inštitúciám a právnemu štátu. Zrušenie vedúcej úlohy Komunistickej strany umožnilo vznik slobodných politických strán, voľby a obnovenie občianskych práv. Súbežne sa spustil proces ekonomickej transformácie smerom k trhovej ekonomike vrátane prípravy reforiem, prístupov k privatizácii a vytvárania podmienok pre súkromné podnikanie.

Úprava zahraničnej politiky a postavenia východného bloku sa prejavila aj vo význame armádnych vzťahov. V rokoch 1989–1991 sovietske vojská, ktoré boli na území od roku 1968, pokojne odišli, čo uzavrelo jednu kapitolu v prítomnosti cudzích vojenských síl v krajine a umožnilo plnú obnovenú suverenitu.

Od decembra 1967 do augusta 1968 sa v Československu rozvíjali demokratizačné reformy: odbory mali prestať byť „prevodovou pákou“ strany a mali hájiť záujmy pracujúcich, uvažovalo sa o rehabilitácii obetí politických procesov 50. rokov. V apríli 1968 KSČ jednomyseľne prijala Akčný program usilujúci o „socializmus s ľudskou tvárou“, ktorý sľuboval zmeny v oblasti občianskych práv, politického systému, ekonomiky, kultúry a zahraničnej politiky a návrat k programovým zásadám pred februárom 1948.

V máji vláda schválila svoje programové vyhlásenie a za prioritu považovala prípravu federácie, zatiaľ čo v Moskve prebiehali tvrdé rokovania. Brežnev otvorene kritizoval politický vývoj v ČSSR a v júli 1968 predstavitelia Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR schválili varovný list KSČ, v ktorom hovorili o údajne pripravovanej kontrarevolúcii.

ÚV KSČ na list odpovedalo vyvrátením obvinení a odmietnutím cudzej intervencie; zverejnenie oboch textov však vyvolalo lavínu podporujúcich rezolúcií, posilnilo zjednotenie verejnosti a dôveru v vedenie (údajne 78 %).

11. júla 1960 schválená nová ústava vyhlásila, že v Československu zvíťazil socializmus, a zmenila oficiálny názov štátu na Československú socialistickú republiku (ČSSR). Ústava formálne zakotvila socialistický charakter režimu a súčasne odstránila ústavné pozostatky predchádzajúceho usporiadania.

Súčasťou zmien bolo zrušenie Zboru povereníkov, ktorý dovtedy predstavoval vládny orgán s právomocami pre Slovensko; jeho likvidácia znamenala ďalší krok k centralizácii moci v rámci nového socialistického štátu a oslabila samostatnejšie administratívne kompetencie slovenských orgánov.

V administratívnej oblasti boli v roku 1960 na území Slovenska zriadené tri kraje – Stredoslovenský, Východoslovenský a Západoslovenský. Táto reorganizácia reflektovala snahu o zjednodušenie a zjednotenie riadenia v rámci centralizovaného systému štátnej správy.

V nasledujúcich rokoch sa režim čiastočne pokúšal korigovať excesy povojnového obdobia: v roku 1963 prebehla rehabilitácia časti politicky odsúdených z 50. rokov. Politický vzostup Alexandera Dubčeka, zvoleného za 1.

Obnova Československa po druhej svetovej vojne si vyžiadala právne vyriešenie majetkových pomerov vzniknutých počas okupácie a kolaborácie. Bola nastolená zásada vrátenia majetkov pôvodným vlastníkom z obdobia pred Mnichovom, s výnimkou konfiskácie majetku kolaborantov a príslušníkov nemeckej a maďarskej národnosti aktívne zapojených do nacistickej správy.

Do 1. mája 1945 bolo celé územie Slovenska oslobodené Sovietskou armádou. Ešte 5. apríla 1945 v Košiciach zasadla dočasná vláda ČSR, vyhlásila obnovenie ČSR a prijala Košický vládny program. V súvislosti s odovzdaním Podkarpatskej Rusi v roku 1945 ZSSR obsadila aj úzky pruh východného Slovenska; boli odčlenené obce Batva, Galoč, Malé a Veľké Rátovce, Malé Selemence, Palová, Palaď‑Komárovce, Surty, Šalamúnová, Téglaš a mesto Čop, väčšinou s maďarským obyvateľstvom, pričlenené k ZSSR. Vláda ČSR túto okupáciu akceptovala.

Dňa 2. apríla 1946 bola ku Slovensku pripojená podkarpatoruská obec Lekárovce, ktorú obyvatelia dlho žiadali o pripojenie. Obce za Dunajom pri Bratislave – Jarovce, Rusovce a Čunovo – boli pričlenené do ČSR. 17. mája 1945 poľská armáda obsadila poľský Spiš a Oravu, ktoré sa stali opäť súčasťou Poľska.

29. augusta 1944 sa veľká časť slovenskej armády obrátila proti vnikajúcim nemeckým jednotkám a spustila vopred pripravený krízový variant povstania. Organizátori odhadovali, že pri takomto postupe vydržia brániť ucelený front najviac 14 dní. Komunikácia s Červenou armádou meškala, plány povstalcov neboli zosúladené a východné jednotky, ktoré sa mali spojiť s postupujúcimi sovietskymi silami, sa ocitli v chaose. Viliam Talský, povolaný prevziať velenie, situáciu nezvládol; niektoré jednotky zostali dni bez pokynov a následne ich Nemci odzbrojili.

Povstalecké sily sa však účinne sformovali v strednom Slovensku a centrom povstania sa stala Banská Bystrica. Povstalci sa snažili brániť dôležité prístupové trasy v údolí Váhu a Hrona, no postupne ich Nemci vytláčali. Najväčším problémom bola chýbajúca ťažká výzbroj a protitankové zbrane proti obrneným jednotkám protivníka. Nedostatok zbraní znemožňoval vytváranie záloh a rotáciu vyčerpaných jednotiek, čo znižovalo morálku a bojovú odolnosť.

Napriek tomu sa povstalecká armáda udržiavala na súvislých frontoch približne dva mesiace, kým ju nemecké sily nestlačili do vysokohorských oblastí. 28.

Po vzniku autonómneho slovenského štátu nadobudla krajina od 23. júla 1939 oficiálny názov Slovenská republika a postupne ju uznalo 27 štátov. Hoci mala vonkajšie formy suverenity, jej nezávislosť bola od začiatku viazaná na Nemeckú ríšu; 29. marca 1939 bola podpísaná zmluva o ochrannom pomere, ktorá významne obmedzila vnútornú i vonkajšiu politiku. Do spoločenského a politického života nastúpila monopolná úloha Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) ako jedinej povolenej strany a nový právny rámec zrušil mnohé slobodné inštitúty prvej Československej republiky.

Súčasťou režimu boli aj polovojenské a mládežnícke organizácie podriadené HSĽS, predovšetkým Hlinkova garda a Hlinkova mládež, ktoré plnili branné, policajné a výchovné funkcie. Hospodárstvo sa rýchlo preorientovalo na zbrojenie a priemysel vyrábal široké spektrum vojenského materiálu, pričom ťažiskom zbrojárstva bolo Považie so závodmi v Považskej Bystrici a Dubnici nad Váhom, blízko nemeckej ochrannej zóny. V júni 1941 vláda súhlasila so zapojením Slovenska do vojny proti ZSSR a čoskoro vyslala dve armádne divízie, pričom prvé boje s Červenou armádou sa odohrali pri Lipovci.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vznik Česko-Slovenska 28. októbra 1918 sa Slovensko stalo súčasťou Česko-Slovenska. Zásluhy o založenie Česko-Slovenskej republiky majú predovšetkým Tomáš Garrigue Masaryk,Edvard Beneš a spomedzi slovenských osobností hlavne M. R. Štefánik, ktorý ako diplomat v službách Francúzska pomohol T. G. Masarykovi a E. Benešovi nadviazať kontakty s predstaviteľmi Dohodových mocností. Aktívne organizoval vznik čs. légií predovšetkým náborom slovenských a českých vojakov, ktorí dezertovali alebo boli zajatí z c. k. armády na talianskom a francúzskom fronte a v Rusku. Jeho organizačné úsilie viedlo k vytvoreniu disciplinovanej a akcieschopnej armády, nazvanej Česko-slovenské légie, ktorá sa stala pádnym argumentom v diplomacii pri rokovaní o vzniku nového štátu. Na domácej politickej scéne sa angažovali Milan Hodža a Vavro Šrobár. Prvým prezidentom krajiny sa stal 14. novembra 1918 Tomáš Garrigue Masaryk. Toho istého dňa vzniklo aj Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, ktoré viedol Vavro Šrobár. Slovenská dočasná vláda najprv sídlila v Skalici, potom v Žiline a od 4. februára 1919 v Bratislave. Bratislava sa vtedy stala hlavným mestom Slovenska.

Po Satmárskom mieri sa začalo slovenské hospodárstvo, spustošené po rokoch povstaní začalo obnovovať, začali sa objavovať prvé manufaktúry (Šaštín, Holíč), opäť sa začína banská výroba (roku 1770 bola založená Banícka akadémia v Banskej Štiavnici, prvá vysoká škola tohto typu na svete). Slovenská verejnosť doteraz pôsobila v menších, neorganizovaných skupinách, v 18. storočí sa začína výraznejšie politicky zjednocovať. Po Satmárskom mieri sa kráľom Uhorska stal Karol VI. Keďže nemal žiadneho legitímneho mužského potomka, iba dcéru, vydal Karol VI. roku 1713 pragmatickú sankciu, ktorá zaručovala dedičnosť koruny aj po ženskej línii. Medzi prvé náznaky nového národnostného myslenia Slovákov patrí aj Maginova Apológia, prvá obrana Slovákov proti osočovaniu zo strany Maďarov, vydaná roku 1728. Po Karolovej smrti roku 1740 nastupuje na trón jeho dcéra Mária Terézia. Už na začiatku svojej vlády sa musela vysporiadať s požiadavkami iných európskych veľmocí, pruský kráľ Fridrich II. vzniesol nárok na Sliezsko a potom aj zaútočil a obsadil ho (1740/1741). Takisto aj Francúzi s podporou Bavorov a Sasov obsadili Čechy a bavorské knieža Karola Albrechta vyhlásili za českého kráľa. Vojny o rakúske dedičstvo trvali do roku 1748. Strata Sliezska sa potom potvrdila aj v sedemročnej vojne. (1756 – 1763) Po vojnách dospela Mária Terézia k názoru, že vojensky a hospodársky slabé Uhorsko potrebuje reformy (v čom jej pomáhali mnohí vedci a učenci, medzi inými aj Slováci Matej Bel a Adam František Kollár). Zreformovala armádu, všetci velitelia sa museli oboznámiť s modernými vojenskými praktikami a zakladala manufaktúry, niekoľko aj na Slovensku (Šaštín, Halič, Holíč). V poľnohospodárstve podporovala pestovanie nových plodín. Zreformovala aj súdnictvo, zmiernila niektoré tresty a prijala sa zásada, že všetci občania sú si pred súdom formálne rovní. Roku 1767 vydáva tzv. „tereziánsky urbár“, urbársku reguláciu, ktorá upravovala poddanské pomery (urbáre boli písané v jazyku ľudu, teda na Slovensku po slovensky). Reforma školstva – Ratio educationis položila základy vyspelejšieho školstva. Od roku 1765 bol Máriin syn Jozef II. ako jej spoluvládca. Jozef II. nastúpil na trón po matkinej smrti roku 1780 a pokračoval v reformácii Uhorska. Roku 1781 vydáva tzv. „tolerančný patent“, ktorým dal protestantom a iným nekatolíckym konfesiám určité náboženské slobody. Roku 1785 zrušil stoličnú samosprávu a nahradil ju desiatimi štátnymi dištriktmi, presunul mnohé centrálne uhorské úrady zo Slovenska do Budína a zrušil nevoľníctvo v Uhorsku (roku 1781 v Čechách). Niekoľko mesiacov pred smrťou bol donútený odvolať všetky reformy, okrem tolerančného patentu a zrušenia nevoľníctva. Zomrel roku 1790.

Po nástupe Ľudovíta II. Jagelovského na český i uhorský trón (1516–1526) stúpal k moci v Osmanskej ríši Sulejman I. „Nádherný“. Od 1521 Osmanom s veľkými vojskami podarilo dobyť Stoličný Belehrad a Šabac, čo oslabilo obranu Uhorska. Uhorská šľachta zostala slabo organizovaná a 29. augusta 1526 pri Moháči utrpelo uhorské vojsko drvivú porážku; kráľ padol a utopil sa v Dunaji. Bitka rozhodla o tom, že sa na území Uhorského kráľovstva usadila turecká moc na 175 rokov.

Po Moháči sa pôvodné kráľovstvo rozdelilo. Vznikol Budínsky pašalík pod priamou osmanskou správou, Zápoľského Sedmohradsko ako vazalná krajina a „Uhorské kráľovstvo“ pod Habsburgami, kde sídlil Ferdinand I. vo Viedni. Bratislava sa po Ferdinandovej korunovácii v roku 1526 stala korunovačným mestom. V roku 1526 na uhorskom tróne zasadlo arciknieža Ferdinand I.

Za vlády Žigmunda došlo opäť k oslabeniu kráľovskej moci (vnútropolitický rozvrat a vonkajšie vplyvy) Kráľ bojuje proti Turkom (r. 1396 porazený v bitke pri Nikopole) a proti husitom. Revolučné hnutie a bojové skupiny českých husitov na Slovensku – Bratríci, našli ohlas v radoch mestskej chudoby a poddaných. Svoje vojenské ťaženia proti nim, financoval Žigmund najmä z ťažby drahých kovov na Slovensku. Keď po 50 rokoch svojej vlády zomiera roku 1437 nastupuje na trón Albrecht Habsburský, manžel jeho dcéry. Zomiera však už v roku 1439 a nastáva boj o trón medzi Vladislavom I. Jagelovským a synom Albrechta Ladislavom Pohrobkom (obhajcom záujmov Habsburgovcov vo vzťahu k uhorskému trónu bol Ján Jiskra z Brandýsa). V bitke pri Varne roku 1444 padol Vladislav a za právoplatného kráľa je uznaný mladý Ladislav (správcom krajiny zvolený Ján Huňady). Na Slovensku v tej dobe pôsobí bojové hnutie bratríkov (Peter Aksamit), šíriace myšlienky husitov aj plienením, pôsobiaci na území Slovenska od roku 1451 do roku 1467, kedy bol dobytý ich posledný tábor. Po Ladislavovej smrti roku 1457 bol na trón roku 1458 zvolený Matej Huňady (Korvín), syn Jána Huňadyho, najbohatšieho veľmoža v Uhorsku.

Maďarské kočovné kmene naďalej podnikali nájazdy na slovenské územie a na západ až do rozhodujúcej porážky pri Lechu v roku 955, keď ich donútil k prechodu na usadlý spôsob života Oto I. Veľký. Po období slabších kniežat z rodu Arpádovcov sa k moci v roku 972 dostáva Gejza, ktorý upevňuje kniežaciu moc a centralizuje vládu. Po Gejzovej smrti v roku 997 pokračoval v tomto procese jeho syn Štefan, ktorý bol okolo roku 1000 korunovaný za prvého uhorského kráľa.

V roku 1001 sa na Slovensko vtrhol poľský knieža Boleslav Chrabrý a krátkodobo ovládol územie až po Dunaj, údajne na obranu nárokov Štefanových príbuzných na Nitriansko. Roku 1018 uzavreli Štefan a Boleslav mier, ktorým sa skončila poľská nadvláda nad slovenskými zemami; tento míľnik označil začiatok postupného začleňovania územia do uhorského štátu.

Po konsolidácii moci Štefan roku 1029 dobyl Nitrianske kniežatstvo, čím sa pôvodné rozsiahle slovenské územie zredukovalo na menšie samostatné kniežatstvá. Tieto kniežatstvá boli postupne absorbované do štruktúr uhorského kráľovstva, ktoré upevňovalo svoju správu nad územím a reorganizovalo miestne pomery.

V polovici 13.

Konštantín a Metod zostavili ešte pred príchodom na Veľkú Moravu hlaholiku. Roku 867 sa obaja bratia so spolupracovníkmi a žiakmi vydali späť z Veľkej Moravy; po ceste sa zastavili v Blatenskom kniežatstve u Koceľa, kde istý čas vyučovali miestnych učeníkov. V Benátkach ich zastihlo posolstvo pápeža Mikuláša I., ktorý ich pozval do Ríma.

V Ríme, kde už sedel pápež Hadrián II.

V 6. storočí sa slovanské kmene ocitli pod nadvládou kočovných Avarov, ktorých tvrdá vláda vyvolávala medzi Slovanmi opakované povstania. Podľa Fredegarovej kroniky sa jedného z týchto povstaní zúčastnil franský kupec menom Samo, ktorého schopnosti a statočnosť upútali pozornosť povstalcov. Postupne získal ich dôveru a v roku 623 ho Slovania zvolili za vojenského vodcu a kráľa kmeňového zväzku, čím vznikla známa Samova ríša.

Nový zväz si rýchlo vybudoval vlastnú organizáciu a obranné kapacity, no jeho rast narazil na záujmy Franskej ríše. Spor vypukol hlavne kvôli útokom na frankých kupcov a odmietaniu platiť daně a uznať franské nároky, čo vyprovokovalo Dagoberta I. k vojenskému zásahu. Frankovia spolu s Longobardmi podnikli výpravy proti Slovanom a pustošili ich územia v snahe obnoviť kontrolu.

Kľúčovým momentom sa stala bitka pri Vogastisburgu v roku 631, v ktorej boli Frankovia porazení. Vďaka tomu si Samova ríša udržala nezávislosť a stabilitu ešte niekoľko desaťročí. Samo vládol až do svojej smrti v roku 658, počas ktorej sa mu podarilo zjednotiť viaceré slovanské kmene proti vonkajším hrozbám.

Koncom 4. storočia sa Staroveký Rím ocitol v hlbokom úpadku. Rozbiehajúci sa reťazec udalostí, ktorý historici nazývajú Sťahovanie národov, urýchlil zánik rímskej moci v Európe a výrazne zmenil politickú mapu kontinentu. Tento proces bol postupným vyrovnávaním síl medzi usadenými rímskymi štruktúrami a novými národmi na jeho hraniciach.

Dôsledkom týchto pohybov bolo masívne presídľovanie a straty medzi pôvodným obyvateľstvom. Veľká časť miestnych obyvateľov buď upustila od svojich sídel a ušla pred prichádzajúcimi kmeňmi, alebo padla v boji. Tieto zmeny znamenali nielen demografické presuny, ale aj kolaps dosiaľ fungujúcich sociálnych a hospodárskych sústav.

Územím dnešného Slovenska v tom čase tiahli mnohé germánske a iné kmene. Medzi nimi sa pohybovali Vizigóti, Ostrogóti, Longobardi i Gepidi, ktoré migračné tlaky posúvali ďalej a vytvárali nové areny stretov a dohod. Ich presuny boli súčasťou širšieho pohybu národov naprieč strednou a južnou Európou.

Pohon týchto migrácií tvoril najmä útok kočovných Hunov, ktorí sa v regióne usadili a vytvorili centrum medzi Tisou a Dunajom v bezprostrednom susedstve Slovenska.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Laténska doba na Slovensku V tomto období na Slovensko prišli Kelti, ktorých možno považovať za prvé historicky známe etnikum na území Slovenska. Kelti prišli do Karpatskej kotliny z Nemecka, Francúzska a oblasti Álp. Po príchode, ktorý pravdepodobne spôsobili zrážky s Rímskou ríšou, si podmanili pôvodné obyvateľstvo. V závere laténskej doby vytvorili niekoľko opevnených osád – oppíd, niektoré z nich, napríklad Bratislavské oppidum, sú odvtedy dokázateľne nepretržite osídlené. Väčšina z nich však žila v neveľkých osadách, domy si stavali z dreva, domy sa bežne zamykali železnými zámkami. Kelti boli zruční remeselníci – kováči, hrnčiari, minciari, poľnohospodári aj obchodníci. Udržovali úzke kontakty s gréckou a rímskou civilizáciou, ktoré mali na ich kultúru veľký vplyv. Koncom 2. storočia pred Kr. na Slovensko prišli aj Dákovia, ktorí pôvodne obývali územia približne v dnešnom Rumunska. V čase výbojov prvého dáckeho kráľa Burebistu bolo Dákmi osídlené a do Dáckeho kráľovstva zrejme začlenené južné Slovensko (nížiny), odkiaľ vytlačili časť Keltov. Roku 10 pred Kr.

Bronzová doba na území dnešného Slovenska je obdobím, ktoré sa vyznačuje rozšírením používania bronzu a je tradične delená na staršiu, strednú a mladú/neskorú fázu. Vývoj a zmeny materiálnej kultúry v jednotlivých fázach sú predmetom samostatných štúdií venovaných starej, strednej a mladej bronzovej dobe, ktoré sledujú technologický pokrok i premeny spoločenských štruktúr.

V priebehu tejto epochy sa na území vyskytovalo veľké množstvo rôznych archeologických kultúr, ktoré často koexistovali alebo sa striedali v priestore aj čase.

Denné zhrnutie témy "História": Paleolit predstavuje najstaršie stopy osídlenia dnešného územia Slovenska, obdobie značne ovplyvnené striedaním ľadových a medziľadových fáz, čo formovalo dostupnosť fauny a flóry a spôsob obživy lovcov a zberačov. Archeologické nálezy dokumentujú vývoj kamennej technológie od najstarších priemyselných foriem až po neskoršie paleolitické kultúry, pričom každá fáza odráža adaptáciu na meniace sa klimatické podmienky.

Z biologického hľadiska patria najstaršie doklady obyvateľov k druhu Homo heidelbergensis, neskôr sa vyskytujú aj nálezy neandertálcov; medzi významné kostrové objavy na území Slovenska patrí nález z Gánoviec. Tieto zistenia pomáhajú sledovať postupný vývoj obyvateľstva a techník v priebehu paleolitu.

Mezolit v sledovanom úseku je charakterizovaný definitívnym ústupom, čo viedlo k ďalším zmenám v prostredí, osídlení a spôsoboch obživy. Táto fáza predstavuje prechodné obdobie, v ktorom sa spoločenské a materiálne adaptácie formujú v reakcii na nové podmienky.

Prvé doklady osídlenia územia dnešného Slovenska siahajú do paleolitu, čo je dlhé obdobie charakterizované striedaním ľadových dôb a medziľadových fáz. Tieto klimatické výkyvy formovali krajinu i životné podmienky pre lovcov a zberačov, ovplyvňovali migrácie ľudských skupín a dostupnosť zdrojov.

V priebehu paleolitu sa na území prejavujú rôzne kultúry a technologické tradície, od veľmi raných foriem príbuzných olduvajskému komplexu až po neskoršie kultúrne skupiny ako świderien.