História

Od decembra 1967 do augusta 1968 sa v Československu rozvíjali demokratizačné reformy: odbory mali prestať byť „prevodovou pákou“ strany a mali hájiť záujmy pracujúcich, uvažovalo sa o rehabilitácii obetí politických procesov 50. rokov. V apríli 1968 KSČ jednomyseľne prijala Akčný program usilujúci o „socializmus s ľudskou tvárou“, ktorý sľuboval zmeny v oblasti občianskych práv, politického systému, ekonomiky, kultúry a zahraničnej politiky a návrat k programovým zásadám pred februárom 1948.

V máji vláda schválila svoje programové vyhlásenie a za prioritu považovala prípravu federácie, zatiaľ čo v Moskve prebiehali tvrdé rokovania. Brežnev otvorene kritizoval politický vývoj v ČSSR a v júli 1968 predstavitelia Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR schválili varovný list KSČ, v ktorom hovorili o údajne pripravovanej kontrarevolúcii.

ÚV KSČ na list odpovedalo vyvrátením obvinení a odmietnutím cudzej intervencie; zverejnenie oboch textov však vyvolalo lavínu podporujúcich rezolúcií, posilnilo zjednotenie verejnosti a dôveru v vedenie (údajne 78 %).

11. júla 1960 schválená nová ústava vyhlásila, že v Československu zvíťazil socializmus, a zmenila oficiálny názov štátu na Československú socialistickú republiku (ČSSR). Ústava formálne zakotvila socialistický charakter režimu a súčasne odstránila ústavné pozostatky predchádzajúceho usporiadania.

Súčasťou zmien bolo zrušenie Zboru povereníkov, ktorý dovtedy predstavoval vládny orgán s právomocami pre Slovensko; jeho likvidácia znamenala ďalší krok k centralizácii moci v rámci nového socialistického štátu a oslabila samostatnejšie administratívne kompetencie slovenských orgánov.

V administratívnej oblasti boli v roku 1960 na území Slovenska zriadené tri kraje – Stredoslovenský, Východoslovenský a Západoslovenský. Táto reorganizácia reflektovala snahu o zjednodušenie a zjednotenie riadenia v rámci centralizovaného systému štátnej správy.

V nasledujúcich rokoch sa režim čiastočne pokúšal korigovať excesy povojnového obdobia: v roku 1963 prebehla rehabilitácia časti politicky odsúdených z 50. rokov. Politický vzostup Alexandera Dubčeka, zvoleného za 1.

Obnova Československa po druhej svetovej vojne si vyžiadala právne vyriešenie majetkových pomerov vzniknutých počas okupácie a kolaborácie. Bola nastolená zásada vrátenia majetkov pôvodným vlastníkom z obdobia pred Mnichovom, s výnimkou konfiskácie majetku kolaborantov a príslušníkov nemeckej a maďarskej národnosti aktívne zapojených do nacistickej správy.

Do 1. mája 1945 bolo celé územie Slovenska oslobodené Sovietskou armádou. Ešte 5. apríla 1945 v Košiciach zasadla dočasná vláda ČSR, vyhlásila obnovenie ČSR a prijala Košický vládny program. V súvislosti s odovzdaním Podkarpatskej Rusi v roku 1945 ZSSR obsadila aj úzky pruh východného Slovenska; boli odčlenené obce Batva, Galoč, Malé a Veľké Rátovce, Malé Selemence, Palová, Palaď‑Komárovce, Surty, Šalamúnová, Téglaš a mesto Čop, väčšinou s maďarským obyvateľstvom, pričlenené k ZSSR. Vláda ČSR túto okupáciu akceptovala.

Dňa 2. apríla 1946 bola ku Slovensku pripojená podkarpatoruská obec Lekárovce, ktorú obyvatelia dlho žiadali o pripojenie. Obce za Dunajom pri Bratislave – Jarovce, Rusovce a Čunovo – boli pričlenené do ČSR. 17. mája 1945 poľská armáda obsadila poľský Spiš a Oravu, ktoré sa stali opäť súčasťou Poľska.

29. augusta 1944 sa veľká časť slovenskej armády obrátila proti vnikajúcim nemeckým jednotkám a spustila vopred pripravený krízový variant povstania. Organizátori odhadovali, že pri takomto postupe vydržia brániť ucelený front najviac 14 dní. Komunikácia s Červenou armádou meškala, plány povstalcov neboli zosúladené a východné jednotky, ktoré sa mali spojiť s postupujúcimi sovietskymi silami, sa ocitli v chaose. Viliam Talský, povolaný prevziať velenie, situáciu nezvládol; niektoré jednotky zostali dni bez pokynov a následne ich Nemci odzbrojili.

Povstalecké sily sa však účinne sformovali v strednom Slovensku a centrom povstania sa stala Banská Bystrica. Povstalci sa snažili brániť dôležité prístupové trasy v údolí Váhu a Hrona, no postupne ich Nemci vytláčali. Najväčším problémom bola chýbajúca ťažká výzbroj a protitankové zbrane proti obrneným jednotkám protivníka. Nedostatok zbraní znemožňoval vytváranie záloh a rotáciu vyčerpaných jednotiek, čo znižovalo morálku a bojovú odolnosť.

Napriek tomu sa povstalecká armáda udržiavala na súvislých frontoch približne dva mesiace, kým ju nemecké sily nestlačili do vysokohorských oblastí. 28.

Po vzniku autonómneho slovenského štátu nadobudla krajina od 23. júla 1939 oficiálny názov Slovenská republika a postupne ju uznalo 27 štátov. Hoci mala vonkajšie formy suverenity, jej nezávislosť bola od začiatku viazaná na Nemeckú ríšu; 29. marca 1939 bola podpísaná zmluva o ochrannom pomere, ktorá významne obmedzila vnútornú i vonkajšiu politiku. Do spoločenského a politického života nastúpila monopolná úloha Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) ako jedinej povolenej strany a nový právny rámec zrušil mnohé slobodné inštitúty prvej Československej republiky.

Súčasťou režimu boli aj polovojenské a mládežnícke organizácie podriadené HSĽS, predovšetkým Hlinkova garda a Hlinkova mládež, ktoré plnili branné, policajné a výchovné funkcie. Hospodárstvo sa rýchlo preorientovalo na zbrojenie a priemysel vyrábal široké spektrum vojenského materiálu, pričom ťažiskom zbrojárstva bolo Považie so závodmi v Považskej Bystrici a Dubnici nad Váhom, blízko nemeckej ochrannej zóny. V júni 1941 vláda súhlasila so zapojením Slovenska do vojny proti ZSSR a čoskoro vyslala dve armádne divízie, pričom prvé boje s Červenou armádou sa odohrali pri Lipovci.

Po Satmárskom mieri sa začalo slovenské hospodárstvo, spustošené po rokoch povstaní začalo obnovovať, začali sa objavovať prvé manufaktúry (Šaštín, Holíč), opäť sa začína banská výroba (roku 1770 bola založená Banícka akadémia v Banskej Štiavnici, prvá vysoká škola tohto typu na svete). Slovenská verejnosť doteraz pôsobila v menších, neorganizovaných skupinách, v 18. storočí sa začína výraznejšie politicky zjednocovať. Po Satmárskom mieri sa kráľom Uhorska stal Karol VI. Keďže nemal žiadneho legitímneho mužského potomka, iba dcéru, vydal Karol VI. roku 1713 pragmatickú sankciu, ktorá zaručovala dedičnosť koruny aj po ženskej línii. Medzi prvé náznaky nového národnostného myslenia Slovákov patrí aj Maginova Apológia, prvá obrana Slovákov proti osočovaniu zo strany Maďarov, vydaná roku 1728. Po Karolovej smrti roku 1740 nastupuje na trón jeho dcéra Mária Terézia. Už na začiatku svojej vlády sa musela vysporiadať s požiadavkami iných európskych veľmocí, pruský kráľ Fridrich II. vzniesol nárok na Sliezsko a potom aj zaútočil a obsadil ho (1740/1741). Takisto aj Francúzi s podporou Bavorov a Sasov obsadili Čechy a bavorské knieža Karola Albrechta vyhlásili za českého kráľa. Vojny o rakúske dedičstvo trvali do roku 1748. Strata Sliezska sa potom potvrdila aj v sedemročnej vojne. (1756 – 1763) Po vojnách dospela Mária Terézia k názoru, že vojensky a hospodársky slabé Uhorsko potrebuje reformy (v čom jej pomáhali mnohí vedci a učenci, medzi inými aj Slováci Matej Bel a Adam František Kollár). Zreformovala armádu, všetci velitelia sa museli oboznámiť s modernými vojenskými praktikami a zakladala manufaktúry, niekoľko aj na Slovensku (Šaštín, Halič, Holíč). V poľnohospodárstve podporovala pestovanie nových plodín. Zreformovala aj súdnictvo, zmiernila niektoré tresty a prijala sa zásada, že všetci občania sú si pred súdom formálne rovní. Roku 1767 vydáva tzv. „tereziánsky urbár“, urbársku reguláciu, ktorá upravovala poddanské pomery (urbáre boli písané v jazyku ľudu, teda na Slovensku po slovensky). Reforma školstva – Ratio educationis položila základy vyspelejšieho školstva. Od roku 1765 bol Máriin syn Jozef II. ako jej spoluvládca. Jozef II. nastúpil na trón po matkinej smrti roku 1780 a pokračoval v reformácii Uhorska. Roku 1781 vydáva tzv. „tolerančný patent“, ktorým dal protestantom a iným nekatolíckym konfesiám určité náboženské slobody. Roku 1785 zrušil stoličnú samosprávu a nahradil ju desiatimi štátnymi dištriktmi, presunul mnohé centrálne uhorské úrady zo Slovenska do Budína a zrušil nevoľníctvo v Uhorsku (roku 1781 v Čechách). Niekoľko mesiacov pred smrťou bol donútený odvolať všetky reformy, okrem tolerančného patentu a zrušenia nevoľníctva. Zomrel roku 1790.

Po nástupe Ľudovíta II. Jagelovského na český i uhorský trón (1516–1526) stúpal k moci v Osmanskej ríši Sulejman I. „Nádherný“. Od 1521 Osmanom s veľkými vojskami podarilo dobyť Stoličný Belehrad a Šabac, čo oslabilo obranu Uhorska. Uhorská šľachta zostala slabo organizovaná a 29. augusta 1526 pri Moháči utrpelo uhorské vojsko drvivú porážku; kráľ padol a utopil sa v Dunaji. Bitka rozhodla o tom, že sa na území Uhorského kráľovstva usadila turecká moc na 175 rokov.

Po Moháči sa pôvodné kráľovstvo rozdelilo. Vznikol Budínsky pašalík pod priamou osmanskou správou, Zápoľského Sedmohradsko ako vazalná krajina a „Uhorské kráľovstvo“ pod Habsburgami, kde sídlil Ferdinand I. vo Viedni. Bratislava sa po Ferdinandovej korunovácii v roku 1526 stala korunovačným mestom. V roku 1526 na uhorskom tróne zasadlo arciknieža Ferdinand I.

Maďarské kočovné kmene naďalej podnikali nájazdy na slovenské územie a na západ až do rozhodujúcej porážky pri Lechu v roku 955, keď ich donútil k prechodu na usadlý spôsob života Oto I. Veľký. Po období slabších kniežat z rodu Arpádovcov sa k moci v roku 972 dostáva Gejza, ktorý upevňuje kniežaciu moc a centralizuje vládu. Po Gejzovej smrti v roku 997 pokračoval v tomto procese jeho syn Štefan, ktorý bol okolo roku 1000 korunovaný za prvého uhorského kráľa.

V roku 1001 sa na Slovensko vtrhol poľský knieža Boleslav Chrabrý a krátkodobo ovládol územie až po Dunaj, údajne na obranu nárokov Štefanových príbuzných na Nitriansko. Roku 1018 uzavreli Štefan a Boleslav mier, ktorým sa skončila poľská nadvláda nad slovenskými zemami; tento míľnik označil začiatok postupného začleňovania územia do uhorského štátu.

Po konsolidácii moci Štefan roku 1029 dobyl Nitrianske kniežatstvo, čím sa pôvodné rozsiahle slovenské územie zredukovalo na menšie samostatné kniežatstvá. Tieto kniežatstvá boli postupne absorbované do štruktúr uhorského kráľovstva, ktoré upevňovalo svoju správu nad územím a reorganizovalo miestne pomery.

V polovici 13.

Konštantín a Metod zostavili ešte pred príchodom na Veľkú Moravu hlaholiku. Roku 867 sa obaja bratia so spolupracovníkmi a žiakmi vydali späť z Veľkej Moravy; po ceste sa zastavili v Blatenskom kniežatstve u Koceľa, kde istý čas vyučovali miestnych učeníkov. V Benátkach ich zastihlo posolstvo pápeža Mikuláša I., ktorý ich pozval do Ríma.

V Ríme, kde už sedel pápež Hadrián II.