História

Bližšie informácie v hlavnom článku: Samova ríša V 6. storočí sa Slovania dostali do područia kočovných kmeňov Avarov, ich krutovláda ale medzi Slovanmi vyvoláva povstania. Jedného z nich sa podľa Fredegarovej kroniky zúčastnil aj istý franský kupec Samo, ktorého si nakoniec Slovania, pre jeho statočnosť a vojenské kvality zvolili za kráľa kmeňového zväzku – Samovej ríše (623 – 658). Samova ríša sa však onedlho dostala do sporu s Franskou ríšou, kvôli útokom na kupcov. Keď si chcel franský kráľ Dagobert I. podrobiť Samovu ríšu, kvôli tomu, že odmietala uznať jeho územné nároky a platiť poplatky Franskej ríši vypukla vojna. Frankovia potom spolu s Longobardmi napadli Slovanov a plienili ich územie. V roku 631 bol Dagobert porazený v bitke pri Vogastisburgu a Samova ríša si udržala samostatnosť. Po Samovej smrti roku 658 sa kmeňový zväz Slovanov opäť rozpadol. Avari boli definitívne porazení až Karolom Veľkým na prelome 8. a 9. storočia. Potom prakticky zanikli, či splynuli s okolitým slovanským obyvateľstvom.

29. augusta 1944 sa výrazná časť slovenskej armády vzoprela proti vstupu nemeckých jednotiek a spustila pripravený krízový variant povstania. Organizátori počítali s možnosťou brániť sa na ucelenom fronte najviac 14 dní. Komunikácia s Červenou armádou však nebola včas zabezpečená, a tak chýbala koordinácia medzi povstalcami a sovietskymi silami.

Zlé načasovanie a neukončené prípravy, najmä v jednotkách určených na spojenie s Červenou armádou na východe, vyvolali zmätok. Viliam Talský, ktorý mal prevziať velenie dvoch divízií, situáciu nezvládol; niektoré jednotky zostali dva dni bez príkazov a neskôr boli odzbrojené po odchode veliteľa so slovenskými letcami do Poľska.

Povstalecké sily sa však účinne sformovali v strednom Slovensku a centrum povstania sa stalo Banská Bystrica. Povstalci bránili prístupové trasy v údoliach Váhu a Hrona, no postupne boli vytlačovaní pre nedostatok ťažkej výzbroje a protitankových zbraní proti nemeckej obrnenej technike. Napriek tomu udržali súvislé fronty celé dva mesiace, až kým ich nemecké jednotky nezatlačili do hôr.

28.

Od 23. júla 1939 sa Slovenský štát označoval za Slovenskú republiku a postupne ho uznalo 27 štátov. Navonok mal znaky suverénneho štátu, jeho zvrchovanosť však bola od začiatku limitovaná závislosťou na Nemeckej ríši; 29. marca 1939 bola podpísaná zmluva o ochrannom pomere, ktorá túto väzbu formalizovala.

Vnútorne sa štát koncentroval okolo jednej politickej strany, Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), pričom nová ústava, zákony a nariadenia zrušili demokratické slobody predchádzajúcej republiky — tlač, zhromažďovanie a organizovanie. K HSĽS patrili aj polovojenské útvary: Hlinkova garda zastávala branné, policajné a politické funkcie a výchovu mládeže zabezpečovala Hlinkova mládež.

Hospodárstvo prešlo do zbrojnej konjunktúry a priemysel bol prakticky podriadený nemeckým potrebám; na Slovensku sa vyrábali diely lafiet, ručné zbrane, prilby či komponenty torpéd a periskopov. Zbrojársky priemysel bol sústredený na Považí v Považskej Bystrici a Dubnici nad Váhom, v blízkosti nemeckej ochrannej zóny.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vznik Česko-Slovenska 28. októbra 1918 sa Slovensko stalo súčasťou Česko-Slovenska. Zásluhy o založenie Česko-Slovenskej republiky majú predovšetkým Tomáš Garrigue Masaryk,Edvard Beneš a spomedzi slovenských osobností hlavne M. R. Štefánik, ktorý ako diplomat v službách Francúzska pomohol T. G. Masarykovi a E. Benešovi nadviazať kontakty s predstaviteľmi Dohodových mocností. Aktívne organizoval vznik čs. légií predovšetkým náborom slovenských a českých vojakov, ktorí dezertovali alebo boli zajatí z c. k. armády na talianskom a francúzskom fronte a v Rusku. Jeho organizačné úsilie viedlo k vytvoreniu disciplinovanej a akcieschopnej armády, nazvanej Česko-slovenské légie, ktorá sa stala pádnym argumentom v diplomacii pri rokovaní o vzniku nového štátu. Na domácej politickej scéne sa angažovali Milan Hodža a Vavro Šrobár. Prvým prezidentom krajiny sa stal 14. novembra 1918 Tomáš Garrigue Masaryk. Toho istého dňa vzniklo aj Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, ktoré viedol Vavro Šrobár. Slovenská dočasná vláda najprv sídlila v Skalici, potom v Žiline a od 4. februára 1919 v Bratislave. Bratislava sa vtedy stala hlavným mestom Slovenska. Prvá ústava ČSR bola schválená 29. februára 1920, jej základom boli francúzska (z roku 1795) a americká ústava. Zákonodarnú moc predstavovalo Národné zhromaždenie, ktoré malo 2 komory. Po vzniku Česko-Slovenska vypukla maďarsko-česko-slovenská vojna ako vojnový konflikt medzi Česko-Slovenskom a Rumunskom na jednej strane a Maďarskou republikou rád na strane druhej, prebiehajúci v rámci širšieho stretu, zahŕňajúceho aj boj o Sedmohradsko a Podkarpatskú Rus. Trvala až do augusta 1919. Počas chaosu, ktorý nasledoval po rozpadnutí Rakúsko-Uhorska, krátkodobo existovala na časti slovenského územia aj tzv. Slovenská ľudová republika a Slovenská republika rád. 11. decembra 1918 Viktor Dvorčák ako predseda Východoslovjackej (Východoslovenskej) národnej rady vyhlásil v Košiciach tzv. Slovenskú ľudovú republiku, ktorá proklamovala nezávislosť od Prahy a úzke spojenie s Maďarskom. Následne sa stal prezidentom tohto útvaru a postavil sa na čelo vlády. Po obsadení Košíc česko-slovenskými vojskami 29. decembra 1918 Slovenská ľudová republika zanikla. Za hlavné mesto bol určený Prešov. Tzv. Slovenská republika rád so sídlom v Prešove existovala od 16. júna do 7. júla 1919. Bola vytvorená pod vplyvom Maďarskej republiky rád na čele s českým revolucionárom Antonínom Janouškom. Podľa teórie Čechoslovakizmu v krajine existovala iba československá národnosť. Slováci sa považovali iba za jej odnož s vlastným nárečím. Samotný čechoslovakizmus bol vykonštruovaný na to, aby boli Česi a Slováci spolu početnejší ako Nemci. Slováci tvorili väčšinu iba na území Slovenska, kde tvorili takmer tri štvrtiny obyvateľstva. Pre Slovákov malo začlenenie do zväzku s Čechmi ďalekosiahle, prevažne kladné následky. Začala sa komplexná obroda zo strany politickej, kultúrnej aj vzdelanostnej. V roku 1919 vznikla Univerzita Komenského v Bratislave, ktorá mala pre rozvoj vzdelanosti na Slovenskom území veľký význam. V roku 1922 sa uzákonila 8-ročná povinná školská dochádzka. Od roku 1926 vysielal aj Slovenský rozhlas. V krajine opäť začali slobodne pôsobiť strany, ktoré boli počas prvej svetovej vojny v pasivite. Ekonomiku krajiny však výrazne zasiahla konkurencia rozvinutejšieho českého priemyslu, s ktorou mnohé fabriky na území Slovenska neboli schopné súperiť. Rovnako tragické dôsledky mali ekonomické krízy. Prvá prišla po skončení prvej svetovej vojny v rokoch 1921 až 1923. Svetová Veľká hospodárska kríza, odštartovaná krachom na Newyorskej burze, zasiahla krajinu v rokoch 1929 až 1933. S neuspokojivou životnou úrovňou priamo súviselo aj vysťahovalectvo. Do roku 1937 sa z krajiny do zámoria vysťahovalo 104 000 osôb. Od polovice 30. rokov sa začalo dostávať do veľmi zložitej zahraničnopolitickej situácie. Začali sa prejavovať nevýhody jeho jednostrannej orientácie na Francúzsko. Postavenie Malej dohody, na ktorú sa do značnej miery spoliehala zahraničná politika, sa začalo oslabovať. Ruku v ruke s tým však začala rásť moc a politické ambície Nemecka a Talianska. Z obáv pred nemeckou agresiou sa na česko-nemeckom pohraničí začala výstavba pohraničných opevnení. Hitler sa zatiaľ Československo ako svojho nebezpečného suseda snažil izolovať medzinárodne. Využíval pri tom územné požiadavky Maďarska na južnej časti územia Slovenska, do veľkej miery obývané Maďarmi, a čiastočne aj nároky Poľska. Nemci tiež tajne podporovali autonomistické snahy niektorých slovenských politických strán. Československo malo okrem zmlúv s Rumunskom a Juhosláviou aj dohodu s Francúzskom a Sovietskym zväzom, ktorú podpísalo v máji 1935. Prípravy obrany výrazne sťažil anšlus Rakúska 12. marca 1938. 24. apríla 1938 Karlovarský zjazd Sudetonemeckej strany žiadal premeniť české a moravské pohraničie na samostatnú oblasť, ktorú by spravovala sudetonemecká strana. V máji pronacistickí príslušníci nemeckej menšiny vyvolali na tomto území nepokoje a československá vláda bola nútená vyhlásiť mobilizáciu. Po nasadení armády sa nespokojní sudetskí Nemci stiahli. Do Československa bol vyslaný na zhodnotenie situácie W. Runciman, známy anglický germanofil, ktorého neskoršia správa dodaná Chamberlainovi vypovedala o neprávostiach páchaných na Sudetonemeckej strane. Onedlho sa Chamberlain stretol s Hitlerom a vyhlásil, že nemá námietky proti odstúpeniu českého pohraničia Nemecku.

Po Satmárskom mieri začalo slovenské hospodárstvo pomaly ožívať: obnovovala sa banská výroba a vznikali prvé manufaktúry (Šaštín, Holíč). Roku 1770 bola v Banskej Štiavnici založená Banícka akadémia, prvá vysoká škola svojho druhu vo svete. Zároveň sa slovenská verejnosť prestávala pohybovať iba v malých neorganizovaných skupinách a postupne sa začala politicky zjednocovať. Po nástupe Karola VI. na uhorský trón a vzhľadom na absenciu mužského potomka vydal roku 1713 pragmatickú sankciu, ktorá zabezpečila dedičnosť koruny aj po ženskej línii. Medzi rané prejavy národného uvedomenia patrí Maginova Apológia z roku 1728, prvá obrana Slovákov proti osočovaniu zo strany Maďarov.

Po smrti Karola VI. roku 1740 nastúpila na trón jeho dcéra Mária Terézia a hneď čelila nárokom a útokom ostatných veľmocí. Pruský kráľ Fridrich II. si nárokoval a následne obsadil Sliezsko (1740–1741), pričom časť strednej Európy zasiahli aj francúzsko-bavorsko-saské operácie; vojny o rakúske dedičstvo trvali do roku 1748. Strata Sliezska sa napokon potvrdila aj počas sedemročnej vojny (1756–1763), čo umocnilo poznanie potreby reforiem.

Ľudovít II. Jagelovský vládol v Čechách a Uhorsku v rokoch 1516–1526, pričom v Osmanskej ríši v tom čase nastúpil na trón Sulejman I. Nádherný (1520–1566). Od roku 1521 Turci s veľkými armádami postupovali na územie Uhorska, dobyli Stoličný Belehrad a Šabac. Uhorská šľachta bola zle organizovaná a 29. augusta 1526 pri Moháči utrpela rozhodujúcu porážku; kráľ padol a utopil sa v Dunaji. Bitka pri Moháči otvorila cestu k dlhodobej osmanskej nadvláde trvajúcej 175 rokov.

Po Moháči sa pôvodné Uhorsko rozdelilo na tri časti: Budínsky pašalík, teda stredné a juhozápadné územie ovládané priamo Osmanskou ríšou; Sedmohradsko pod vládu Jána Zápoľského ako osmanského vazala; a tzv. Kráľovské Uhorsko — južné pohraničné pásmo s pevnosťami (Komárno, Nové Zámky) a územím dnešného Slovenska, kde sídlil viedenský panovník Ferdinand I. Habsburský. Po Ferdinandovej korunovácii sa Bratislava stala korunovačným mestom, kým po obsadení Budína v roku 1541 sa kráľovské úrady presunuli späť do Budína.

Rok 1526 priniesol aj vnútorné spory: Ferdinand I.

Počas vlády Žigmunda sa oslabila kráľovská moc pod tlakom vnútorného rozvratu a vonkajších hrozieb. Kráľ bojoval proti Turkom — prehral pri Nikopole (1396) — a proti husitom; na Slovensku sa rozšírilo revolučné hnutie bratríkov, ktoré nachádzalo oporu v mestských chudobných a poddaných. Žigmund financoval svoje ťaženia najmä z ťažby drahých kovov v Uhorsku. Po jeho smrti r. 1437 nastúpil na trón Albrecht Habsburský, no už r. 1439 zomiera a vypuká boj o následníctvo.

Spor prebiehal medzi Vladislavom I. Jagellovským a Ladislavom Pohrobkom; Habsburgovské záujmy podporoval Ján Jiskra z Brandýsa. V bitke pri Varne (1444) padol Vladislav a za právoplatného kráľa bol uznaný mladý Ladislav, pričom správcom krajiny sa stal Ján Huňady. Na Slovensku v tomto období aktívne pôsobili bratríci pod vedením Petra Aksamita, ktorí z času na čas plienili územie a šírili husitské myšlienky.

Po smrti Ladislava (1457) bol r. 1458 zvolený za kráľa Matej Huňady, známy ako Korvín, syn mocného Jána Huňadyho.

Maďarské kočovné kmene pokračovali v nájazdoch na Slovensko a západ až do roku 955, kedy ich v bitke pri Lechu porazil Oto I. Veľký a prinútil prejsť na usadlý spôsob života. Po období slabších kniežat z rodu Arpádovcov sa roku 972 k moci dostáva Gejza, ktorý posilnil kniežaciu moc. Po jeho smrti v roku 997 centralizačný proces dovŕšil jeho syn Štefan I., korunovaný v roku 1000 za prvého uhorského kráľa.

V roku 1001 vtrhlo na Slovensko poľské knieža Boleslav Chrabrý a obsadilo územie až po Dunaj, údajne kvôli ochrane nárokov Štefanových príbuzných na Nitriansko. Roku 1018 Štefan I. a Boleslav uzavreli mier, ktorým sa skončila poľská nadvláda a začalo postupné začleňovanie slovenského územia do uhorského štátu. Asi okolo roku 1029 Štefan dobyl Nitrianske kniežatstvo, čím zredukoval slovenské územie na menšie samostatné kniežatstvá, ktoré boli postupne začlenené do Uhorska.

V roku 1241 vtrhli do Uhorska pod vedením Batuchána Mongoli; po ich odchode v roku 1242 zostali niektoré časti Slovenska vyľudnené a nastal hladomor. Kráľ Belo IV.

Konštantín (neskôr mních Cyril) a Metod zostavili ešte pred príchodom na Veľkú Moravu hlaholiku. Roku 867 sa spolu so spolupracovníkmi a učeníkmí vracali z misie a zastavili sa v Blatenskom kniežatstve, kde vládol Koceľ; istý čas tam pobudli a vyučovali miestnych žiakov.

V Benátkach prijali pozvanie pápeža Mikuláša I. do Ríma, kde ich prijal jeho nástupca Hadrián II.

V 6. storočí sa slovanské spoločenstvá ocitli pod nadvládou kočovných Avarov, ktorej tvrdé podmienky vyvolávali časté povstania. Podľa Fredegarovej kroniky sa jedného z týchto povstaní zúčastnil franský obchodník Samo, ktorý svojou statočnosťou a vojenskými schopnosťami získal dôveru slovanských kmeňov. Slovania ho v rokoch 623–658 zvolili za vodcu kmeňového zväzku a jeho vláda sa neskôr označuje ako Samova ríša.

Ríša vznikla ako voľný zväz kmeňov spájajúci rôzne slovanské spoločenstvá pod Samovým vedením. Vzťahy so susedmi boli napäté, najmä s Franskou ríšou, keďže na území Samovej ríše dochádzalo k útokom na frankských kupcov a k porušovaniu obchodných ciest. Tieto incidenty sa stali jedným z hlavných dôvodov otvoreného konfliktu s franským panovníkom Dagobertom I.

Dagobert sa pokúsil podmaniť si Samovu ríšu a obnoviť frankské nároky a poplatky, čo vyústilo do vojenského stretu. Frankovia spolu s Longobardmi podnikli nájazdy a pustošenie slovanského územia, no v roku 631 utrpeli porážku v bitke pri Vogastisburgu. Tento úspech zachoval Samovej ríši autonómiu a potvrdil jej postavenie v regióne.