História

Konštantín (neskôr mníšky Cyril) a Metod ešte pred príchodom na Veľkú Moravu zostavili hlaholiku. Roku 867 sa obaja bratia so spolupracovníkmi a učeníkmi vydali na cestu späť z Veľkej Moravy; po ceste sa zastavili v Blatenskom kniežatstve pri Koceľovi, kde istý čas vyučovali miestnych učeníkov. V Benátkach ich zastihlo posolstvo pápeža Mikuláša I., ktorý ich pozval do Ríma, a tam od pápeža Hadriána II. získali 868 schválenie používania staroslovienčiny v liturgii a vysvätenie svojich žiakov za duchovné stavy; pápež vydal bulu Gloria in altissimis, ktorá uznala staroslovienčinu ako štvrtý liturgický jazyk západnej cirkvi.

Konštantín krátko nato 14. februára 869 v Ríme umrel po tom, čo vstúpil do kláštora a prijal meno Cyril. Metod bol vysvätený za arcibiskupa Panónie a Veľkej Moravy a poslaný späť k Rastislavovi, aby pokračoval v učiteľskej a misionárskej práci. Pri návrate však roku 870 padol do zajatia na príkaz bavorských biskupov a strávil tri roky vo väzení v Bavorsku; prepustený bol až v roku 873 na zásah pápeža Jána VIII.

Po návrate na Veľkú Moravu už panoval Svätopluk I. V roku 880 na jeho žiadosť zriadil pápež nové biskupstvo v Nitre pod biskupom Vichingom.

V 6. storočí sa veľká časť Slovanov ocitla pod nadvládou kočovných Avarov, ktorých tvrdá vláda vyvolávala časté povstania. Do jedného z nich sa podľa Fredegarovej kroniky zapojil franský kupec Samo; svojim osobným prejavom, statočnosťou a vojenskými schopnosťami si získal dôveru zúčastnených kmeňov. V roku 623 ho slovanské kmene zvolili za vodcu a vytvoril sa tak relatívne stabilný kmeňový zväz, ktorý historici označujú ako Samova ríša (623–658).

Krátko po zrodení ríše vznikli problémy so susednou Franskou ríšou: spory súviseli s nájazdmi na frankských kupcov a s odmietnutím platenia frankských poplatkov a uznávania územných nárokov. Keď sa franský kráľ Dagobert I. rozhodol zasiahnuť a podrobiť si slovanské územia, Frankovia spolu s Longobardmi podnikli vojenské výpravy a pustošili slovanské oblasti.

Koncom 4. storočia sa Staroveký Rím ocitol v hlbokom úpadku; centrálna moc strácala kontrolu nad provinciami a schopnosť chrániť hranice klesala.

Kelti prišli na územie dnešného Slovenska v období laténskej kultúry, migrujúc z oblastí dnešného Nemecka, Francúzska a Álp. Ich príchod bol pravdepodobne spojený so zrážkami s expanzívnou Rímskou ríšou a po usadení sa v Karpatskej kotline podmanili alebo asimilovali pôvodné obyvateľstvo. Tým sa Kelti stali prvým historicky doloženým etnikom na tomto území.

V závere laténskeho obdobia zakladali Kelti opevnené osady — oppidá, z ktorých niektoré, napríklad Bratislavské oppidum, sú doložiteľne nepretržite osídlené až do súčasnosti. Väčšina obyvateľstva však žila v menších drevených sídlach; domy boli stavané z dreva a bežné boli železné zámky na dverách. Keltská spoločnosť vynikala remeselnou zručnosťou: kováčstvom, hrnčiarstvom, výrobou mincí, poľnohospodárstvom a obchodom.

Kelti udržiavali úzke kontakty s grécko-rímskym svetom, čo ovplyvnilo ich kultúru, umenie a technológie. Koncom 2. storočia pred n. l. sa na naše územie začali presúvať aj Dákovia z oblastí dnešného Rumunska. Počas výbojov prvého dáckeho panovníka Burebistu bolo južné Slovensko, hlavne nížiny, pravdepodobne začlenené do Dáckeho kráľovstva a z niektorých oblastí boli vytlačení i Kelti.

Roku 10 pred n. l.

Bronzová doba na území dnešného Slovenska sa charakterizuje rozšírením bronzu ako kľúčového materiálu, čo prinieslo zásadné zmeny v technológiách výroby náradia, zbraní i ozdôb. Toto obdobie so sebou prinieslo aj prehĺbenie sociálnej diferenciácie a nové formy materiálnej kultúry, ktoré sa odrážali v sídlach i hrobových praktikách.

Súbežne sa tu vyskytovalo veľké množstvo rôznych archeologických kultúr, z ktorých každá mala špecifické prejavy v hmotnej kultúre a organizácii osídlenia. Medzi najznámejšie patria unětická kultúra, maďarovská a otomanská kultúra, ďalej rozmanité mohylové kultúry a kultúry popolnicových polí; významné sú tiež prejavy lužickej kultúry.

Neolit priniesol na územie dnešného Slovenska zásadný prechod k roľníctvu a s ním aj podstatne viac archeologických stôp než v predchádzajúcich obdobiach. Z tohto obdobia sa nám zachovali pozostatky obydlí, pevných sídlisk a rozsiahle súbory keramiky, ktoré poukazujú na usadený spôsob života, rozvoj poľnohospodárstva a trvalejšiu materiálnu kultúru.

Prvé známky o osídlení dnešného územia Slovenska siahajú už do paleolitu, pričom obdobie sa tradične členilo na najstarší, starý, stredný, mladý a neskorý paleolit.

Cséfalvay, Frantiček (2007), „Nemecký dokument o zlyhaní slovenskej 1. pešej divízie v októbri 1943“ (PDF), Vojenská história: Časopis pre vojenskú históriu, múzejníctvo a archívnictvo (Bratislava: Vojenský historický ústav) 1: 128 – 144, ISSN 1335-3314, http://vhu.sk/data/att/483_subor.pdf, dost. 2013-01-06 Černý, Filip (2004), Obnovení ČSR a její vývoj 1945 – 1949, http://infowebz.com/obnoveni-csr/ Dvořák, Pavel (2004), Stopy dávnej minulosti, 3: Zrod národa, Budmerice: Rak, ISBN 80-85501-28-7 Kučera, Matúš (2002), „Dvetisíc odrezaných hláv“, Stredoveké Slovensko, Cesta dejinami, Bratislava: Perfekt, ISBN 80-8046-217-8 Liška, Jozef (2006), „Úcta k obetiam je znakom kultúrnosti: Prvá medzinárodná konferencia na tému Starostlivosť o vojnové hroby v SR“, Verejná správa (Inštitiút pre verejnú správu; SVS MV SR), ISSN 1335-7883, záloha zdroja 2009-05-25, http://web.archive.org/web/20090525100526/http://www.civil.gov.sk/archiv/CASOPIS/2006/13/1314ho.htm Škvarna, Dušan (2007), „Dejiny“, in Fazekašová, Magdaléna, Slovensko: dejiny, divadlo, hudba, jazyk, literatúra, ľudová kultúra, výtvarné umenie, Slováci v zahraničí, Bratislava: Perfekt, ISBN 80-8046-349-2

1. januára 1993 vzniklo samostatné Slovensko ako jeden z nástupníckych štátov po rozpade Česko-Slovenska. Tento okamih znamenal formálne ukončenie spoločného štátu a začiatok samostatnej štátnej existencie, pričom nové inštitúcie prevzali štátne funkcie a zodpovednosti.

Prvým prezidentom Slovenskej republiky sa stal Michal Kováč, zatiaľ čo funkciu predsedu vlády naďalej vykonával Vladimír Mečiar. Po parlamentných voľbách v roku 1994 zostal Mečiar opäť premiérom a jeho kabinet pokračoval v riadení krajiny v období, ktoré sa vyznačovalo silnou centralizáciou moci.

Vládu po roku 1994 charakterizovali autoritatívne spôsoby vládnutia a nacionalistická rétorika, ktoré postupne formovali vnútornú politickú atmosféru. Politické rozhodnutia a štýl vedenia štátu vyvolávali kritiku doma i v zahraničí, čo sa prejavilo v narastajúcom napätí vo vzťahoch so zahraničnými partnermi.

Najmä v rokoch 1994–1998 sa Slovensko na čele s Vladimírom Mečiarom dostávalo do čoraz hlbšej medzinárodno-politickej izolácie, z ktorej sa krajinu podarilo vyviesť až po parlamentných voľbách v roku 1998, keď sa k moci dostala dovtedajšia opozícia vedená Mikulášom Dzurindom.

V novembri 1989 sa v Česko-Slovensku odohrala Nežná revolúcia, ktorá znamenala zlom v politickom usporiadaní krajiny. Masové pokojné protesty a tlak spoločnosti odstránili komunistickú monopolnú moc a otvorili priestor pre demokratickú zmenu. Tento novembrový prevrat mal rýchly charakter a priniesol okamžité politické preskupenie.

Po páde režimu nasledoval systematický presun k pluralitným inštitúciám a právnemu štátu. Zrušenie vedúcej úlohy Komunistickej strany umožnilo vznik slobodných politických strán, voľby a obnovenie občianskych práv. Súbežne sa spustil proces ekonomickej transformácie smerom k trhovej ekonomike vrátane prípravy reforiem, prístupov k privatizácii a vytvárania podmienok pre súkromné podnikanie.

Úprava zahraničnej politiky a postavenia východného bloku sa prejavila aj vo význame armádnych vzťahov. V rokoch 1989–1991 sovietske vojská, ktoré boli na území od roku 1968, pokojne odišli, čo uzavrelo jednu kapitolu v prítomnosti cudzích vojenských síl v krajine a umožnilo plnú obnovenú suverenitu.