Pretože v obnovenej republike z hľadiska majetkovo-právneho trval „neprávny stav“, zapríčinený pomníchovskou okupáciou českého územia Treťou ríšou a obsadením južného Slovenska fašistickým horthyovským Maďarskom i kolaboráciou podľa Zmluvy medzi Treťou ríšou a Slovenským štátom, čo znamenalo fakticky totálne obsadenie hospodárstva ČSR Nemeckom a Maďarskom, bolo nevyhnutné nastaviť právny rámec pre vrátenie majetkov pôvodným majiteľom z dôb pred Mníchovskou dohodou - s výnimkou zabavenia majetku všetkým kolaborantom a príslušníkom nemeckej a maďarskej národnosti, ktorí sa angažovali v nacistickej správe a vlastnili majetok v ČSR. Z viacerých dekrétov ako právnych aktov Spojeneckými mocnosťami uznávaného prezidenta Československej republiky sú z hľadiska zabezpečenia majetku ČSR dôležité tieto štyri: 5/1945 Sb. – Dekrét prezidenta republiky z dňa 19. mája 1945 o neplatnosti niektorých majetkovo-právnych jednaniach z doby neslobody a o národnej správe majetkových hodnôt Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov a niektorých organizácií a ústavov; 12/1956 Sb. – Dekrét prezidenta republiky z dňa 21.
História
Do 1. mája 1945 bolo celé územie Slovenska oslobodené Sovietskou armádou, ešte 5. apríla 1945 v Košiciach zasadla dočasná vláda ČSR, ktorá vyhlásila obnovenie ČSR a prijala Košický vládny program. V súvislosti s odovzdaním Podkarpatskej Rusi v roku 1945 ZSSR obsadila Červená armáda aj úzky pruh slovenského územia, kde boli odčlenené obce na východnom Slovensku: Batva, Galoč, Malé a Veľké Rátovce, Malé Selemence, Palová, Palaď-Komárovce, Surty, Šalamúnová a Téglaš a mesto Čop, osídlené prevažne maďarským obyvateľstvom a pričlenené k ZSSR. Vláda ČSR túto okupáciu akceptovala, 2. apríla 1946 bola potom ku Slovensku pripojená podkarpatoruská obec Lekárovce, ktorej občania sa dlho usilovali o pripojenie ku Slovensku. Obce pri Bratislave za Dunajom Jarovce, Rusovce a Čunovo boli pričlenené do ČSR. 17. mája 1945 poľská armáda obsadila poľský Spiš a poľskú Oravu, ktoré sa stali opäť súčasťou Poľska. Severná a východná hranica Slovenska zostávala v rokoch 1945 až do roku 1947 nepokojná, pretože z Ukrajiny sa prebíjali na Západ cez územie ČSR polovojenské oddiely Banderovcov Banderovci, ktorí na úteku terorizovali miestne obyvateľstvo a bojovali s čs. pohraničnými jednotkami.
Bližšie informácie v hlavnom článku: Slovenské národné povstanie 29. augusta 1944 sa veľká časť slovenskej armády postavila proti vstupu nemeckých jednotiek na územie Slovenska a začala vopred pripravený krízový variant povstania. Samotní jeho organizátori odhadovali, že za takýchto okolností sa vydržia na ucelenom fronte brániť nanajvýš 14 dní. Červenú armádu sa nepodarilo dostatočne zavčasu informovať o plánoch povstalcov a tak nebola zosúladená ich vzájomná spolupráca. Vzhľadom na neukončené prípravy najmä v jednotkách, ktoré sa mali spojiť s Červenou armádou na východnom Slovensku prepukol zmätok. Viliam Talský, ktorý mal prebrať velenie týchto dvoch divízii a zaistiť tak najpodstatnejšiu časť povstania nezvládol situáciu. Dva dni boli jednotky ponechané v nečinnosti a následne ich veliteľ odišiel so slovenskými letcami na poľské územie. Jednotky bez velenia sa tak Nemcom podarilo odzbrojiť. Povstalecká armáda sa však účinne sformovala na strednom Slovensku. Centrom povstania sa stala Banská Bystrica. Povstalci sa pokúšali brániť dôležité prístupové trasy v údolí Váhu a Hrona, ale postupne boli vytlačovaní.
Bližšie informácie v hlavnom článku: prvá Slovenská republika Od 23. júla 1939 sa Slovenský štát nazýval Slovenská republika. Krajinu postupne uznalo 27 štátov. Navonok síce prvá Slovenská republika mala znaky suverénneho štátu, ale jej zvrchovanosť bola od počiatku ohraničená závislosťou od Nemecka. 29. marca 1939 bola podpísaná zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom. Slovenská republika od začiatku svojej existencie pripúšťala existenciu iba jednej politickej strany – HSĽS a jedinú zahranično-politickú líniu – rešpektovanie a nasledovanie Nemecka. Nová ústava zákony a nariadenia úradov zlikvidovali demokratické slobody predmníchovskej republiky ako bola sloboda tlače, zhromažďovania a organizovania sa. HSĽS boli podriadené aj polovojenské organizácie ako Hlinkova garda, ktoré mali v krajine dôležité branné, policajné a politické funkcie. O vhodnú výchovu mládeže v duchu HSĽS sa starala Hlinkova mládež. V hospodárstve nadišla zbrojná konjunktúra, ktorá dala k dispozícii Nemecku prakticky všetok priemysel. Na Slovensku sa vyrábali lafety diel, ručné zbrane, prilby, časti torpéd, periskopov, ako aj mnohé ďalšie súčasti zbraní či výzbroje.
Bližšie informácie v hlavnom článku: Vznik Česko-Slovenska 28. októbra 1918 sa Slovensko stalo súčasťou Česko-Slovenska. Zásluhy o založenie Česko-Slovenskej republiky majú predovšetkým Tomáš Garrigue Masaryk,Edvard Beneš a spomedzi slovenských osobností hlavne M. R. Štefánik, ktorý ako diplomat v službách Francúzska pomohol T. G. Masarykovi a E. Benešovi nadviazať kontakty s predstaviteľmi Dohodových mocností. Aktívne organizoval vznik čs. légií predovšetkým náborom slovenských a českých vojakov, ktorí dezertovali alebo boli zajatí z c. k. armády na talianskom a francúzskom fronte a v Rusku. Jeho organizačné úsilie viedlo k vytvoreniu disciplinovanej a akcieschopnej armády, nazvanej Česko-slovenské légie, ktorá sa stala pádnym argumentom v diplomacii pri rokovaní o vzniku nového štátu. Na domácej politickej scéne sa angažovali Milan Hodža a Vavro Šrobár. Prvým prezidentom krajiny sa stal 14. novembra 1918 Tomáš Garrigue Masaryk. Toho istého dňa vzniklo aj Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, ktoré viedol Vavro Šrobár. Slovenská dočasná vláda najprv sídlila v Skalici, potom v Žiline a od 4. februára 1919 v Bratislave. Bratislava sa vtedy stala hlavným mestom Slovenska.
Po Satmárskom mieri sa začalo slovenské hospodárstvo, spustošené po rokoch povstaní začalo obnovovať, začali sa objavovať prvé manufaktúry (Šaštín, Holíč), opäť sa začína banská výroba (roku 1770 bola založená Banícka akadémia v Banskej Štiavnici, prvá vysoká škola tohto typu na svete). Slovenská verejnosť doteraz pôsobila v menších, neorganizovaných skupinách, v 18. storočí sa začína výraznejšie politicky zjednocovať. Po Satmárskom mieri sa kráľom Uhorska stal Karol VI. Keďže nemal žiadneho legitímneho mužského potomka, iba dcéru, vydal Karol VI. roku 1713 pragmatickú sankciu, ktorá zaručovala dedičnosť koruny aj po ženskej línii. Medzi prvé náznaky nového národnostného myslenia Slovákov patrí aj Maginova Apológia, prvá obrana Slovákov proti osočovaniu zo strany Maďarov, vydaná roku 1728. Po Karolovej smrti roku 1740 nastupuje na trón jeho dcéra Mária Terézia. Už na začiatku svojej vlády sa musela vysporiadať s požiadavkami iných európskych veľmocí, pruský kráľ Fridrich II. vzniesol nárok na Sliezsko a potom aj zaútočil a obsadil ho (1740/1741). Takisto aj Francúzi s podporou Bavorov a Sasov obsadili Čechy a bavorské knieža Karola Albrechta vyhlásili za českého kráľa.
Ľudovít II. Jagelovský bol novým českým aj uhorským kráľom od roku 1516 do 1526. V tom čase nastúpil na trón Osmanskej ríše Sulejman I., prezývaný aj Nádherný, panovník Osmanskej ríše v rokoch 1520 až 1566. Od roku 1521 Osmanská ríša s veľkou armádou tiahla na Uhorské kráľovstvo, dobyla a obsadila Stoličný Belehrad a Šabac. Slabý uhorský kráľ podcenil nebezpečenstvo a až v roku 1526 vytiahol do poľa s vojskom slabo organizovanej uhorskej šľachty proti veľkej armáde tureckých vojsk Osmanskej ríše a 29. augusta 1526 v bitke pri Moháči bolo uhorské vojsko na hlavu porazené a sám kráľ padol, utopil sa vo vlnách Dunaja. Porážka v bitke pri Moháči rozhodla o tom, že sa v Uhorsku na 175 rokov usadila turecká moc. Pôvodné územie Uhorského kráľovstva sa rozdelilo na tri časti: na tzv. Budínsky pašalík, teda stredné a juhozápadné Uhorsko (dnešné Maďarsko), ovládané priamo Turkami, na Zápoľského Sedmohradsko, ktoré bolo vazalom Osmanskej ríše, a na Uhorské Kráľovstvo, tvorené južnou hranicou Dunaja a obranných pohraničných pevností (Komárno, Nové Zámky) a hradov, čiže územie dnešného Slovenska, spolu so Zadunajskom, kde sídlil vo Viedni panovník Ferdinand I. Habsburský.
Za vlády Žigmunda došlo opäť k oslabeniu kráľovskej moci (vnútropolitický rozvrat a vonkajšie vplyvy) Kráľ bojuje proti Turkom (r. 1396 porazený v bitke pri Nikopole) a proti husitom. Revolučné hnutie a bojové skupiny českých husitov na Slovensku – Bratríci, našli ohlas v radoch mestskej chudoby a poddaných. Svoje vojenské ťaženia proti nim, financoval Žigmund najmä z ťažby drahých kovov na Slovensku. Keď po 50 rokoch svojej vlády zomiera roku 1437 nastupuje na trón Albrecht Habsburský, manžel jeho dcéry. Zomiera však už v roku 1439 a nastáva boj o trón medzi Vladislavom I. Jagelovským a synom Albrechta Ladislavom Pohrobkom (obhajcom záujmov Habsburgovcov vo vzťahu k uhorskému trónu bol Ján Jiskra z Brandýsa). V bitke pri Varne roku 1444 padol Vladislav a za právoplatného kráľa je uznaný mladý Ladislav (správcom krajiny zvolený Ján Huňady). Na Slovensku v tej dobe pôsobí bojové hnutie bratríkov (Peter Aksamit), šíriace myšlienky husitov aj plienením, pôsobiaci na území Slovenska od roku 1451 do roku 1467, kedy bol dobytý ich posledný tábor. Po Ladislavovej smrti roku 1457 bol na trón roku 1458 zvolený Matej Huňady (Korvín), syn Jána Huňadyho, najbohatšieho veľmoža v Uhorsku.
Maďarské kočovné kmene pokračovali v nájazdoch a lúpežných výpravách na Slovensko a na západ do roku 955 kedy sú v bitke pri Lechu porazení Otom I. Veľkým a donútení prejsť na usadlý spôsob života. Po slabých kniežatách z rodu Arpádovcov sa k moci roku 972 dostáva Arpádov pravnuk Gejza, ktorý posilňuje kniežaciu moc a hromadí moc vo svojich rukách. Po smrti Gejzu (997), završuje centralizačný proces jeho syn Štefan I., ktorý sa roku 1000 stáva prvým uhorským kráľom. Na Slovensko roku 1001 vtrhlo poľské knieža Boleslav Chrabrý a obsadilo Slovensko až po Dunaj, údajne pod zámienkou ochrany nároku Štefanových bratrancov na Nitriansko. Roku 1018 uzatvárajú Štefan I. a Boleslav mier, ktorým sa končí poľská nadvláda nad Slovenskom, čím sa začalo postupné začleňovanie Slovenského územia do Uhorska. Približne okolo roku 1029 sa Štefanovi podarilo dobyť Nitrianske kniežatstvo, čím vlastne zredukoval územie Slovenska na malé samostatné kniežatstvá, ktoré boli postupne začlenené do uhorského štátu. Roku 1241 prichádzajú do Uhorska pod velením Batuchána Mongoli (pozri Mongolský vpád do Uhorska). Po ich odchode roku 1242 ostali niektoré časti Slovenska kompletne vyľudnené a začal hladomor.
Konštantín (pred smrťou prijal mníšske meno Cyril) a Metod ešte pred príchodom na Veľkú Moravu zostavili slovenské písmo hlaholiku. Roku 867 sa obaja bratia aj so spolupracovníkmi a učeníkmi vydali na cestu späť z Veľkej Moravy. Po ceste sa zastavili aj v Blatenskom kniežatstve, kde vládol Pribinov syn Koceľ, istý čas tam pobudli a vyučovali učeníkov z Koceľovho kniežatstva. V Benátkach ich zastihlo posolstvo rímskeho pápeža Mikuláša I., ktorý ich pozval do Ríma. Tam od rímskeho pápeža Hadriána II. (Mikuláš I. medzičasom zomrel) získali schválenie pre používanie staroslovienčiny ako liturgického jazyka a ich žiaci boli vysvätení na kňazov, diakonov, poddiakonov a čtecov (lektorov). Hadrián II. v roku 868 vydal bulu Gloria in altissimis, v ktorej schválil staroslovienčinu ako štvrtý oficiálny liturgický jazyk západnej cirkvi, popri latinčine, gréčtine a hebrejčine. 14. februára roku 869 Konštantín na následky choroby zomrel v Ríme, no ešte predtým vstúpil do kláštora a prijal mníšske meno Cyril. Metod bol vysvätený za arcibiskupa Panónie a Veľkej Moravy a poslaný naspäť za Rastislavom, aby pokračoval vo svojej misii a vyučoval na veľkomoravskom učilišti.